Pokojná časť je ten Prievoz – hmýria sa myšlienky pri prechádzke touto časťou Ružinova. Zimné teploty vytvárajú srieň na konároch a mráz by chcel štípať až do kosti. Duša ale pookreje pri stretnutí so vzácnym človekom. Ružinovčan Jozef Opavský nedávno oslávil 100 rokov. Jeho spomienky na projektovanie Košickej ulice či rekonštrukciu Bratislavského hradu sú však aj po rokoch ako živé.
Je to ako vstup do galérie. Plnej nádherných obrazov, ale najmä úchvatných spomienok. Opisom toho, čo čiperný senior zažil, sa prenášame na miesta po celej zemeguli. Napokon sa však aj tak vždy spoločne vrátime na rodnú hrudu... pri spomienkach na stavby v hlavnom meste aj samotnom Ružinove.
Pracoval, cestoval, maľoval
Sám hovorí, že prešiel všetky svetadiely. „Videl som všetky veľké krajiny, hlavné mestá... od Japonska, cez Čínu, Indiu, všetky štáty v Európe...,“ vymenúva s priznaním, že jeho cieľom bolo vidieť najväčšiu stavbu, najväčšiu priehradu či diela svetových umelcov, čo sa mu aj podarilo. Za najkrajšiu krajinu pritom označí Irán. „Keď som chodil po svete, tak som najskôr pracoval, potom chodil po pamiatkach a napokon som ich namaľoval,“ vysvetľuje to množstvo obrazov v domácnosti, na ktorých vidieť európske pamiatky, ale aj skvostný Tádž Mahal.
Vynára sa však otázka, ako sa dalo cestovať za bývalého režimu, keď na cestu za hranice boli potrebné cestovné doložky. „Pochodil som Viedeň, Budapešť, stavali sme vo (vtedajšej) Juhoslávii, Aténach. Keby som chcel, tak som tam mohol dávno zostať, ale ja som sa vždy vrátil. Videli, čo som urobil pre mesto,“ načrtne tiež oslávenec vzťah k Bratislave a prezrádza aj pozície, aké v minulosti zastával: „Bol som riaditeľom Bratislavských vodární aj námestníkom Bratislavského stavebného podniku.“ Dnes, po tých rokoch, už len ako paradox vyznieva fakt, že posledné mesto, ktoré navštívil, bol pred pandémiou koronavírusu práve ruský Petrohrad.
Divadlo aj hrad
Na rodnú krajinu, či hlavné mesto však nikdy nezanevrel. Aj keď je rodákom z Nitry a do hlavného mesta prišiel na štúdiá. „Všade dobre, doma najlepšie. Najlepšie je prísť domov, doma máte okolo seba ľudí, ktorých poznáte, všetko je známe,“ spomína aj pri pohľade na fotografie či dokumenty o stavbách, ktoré sú spojené s jeho menom. „Národné divadlo sme rekonštruovali, vtedy bol riaditeľom Janko Kákoš, môj kamarát ešte z Nitry. On zabezpečil peniaze, my opravu. Ale keby ste vedeli, koľko trusu od holubov bolo na povale. Vtedajšie JRD to ale s radosťou zobralo,“ zasmeje sa s tvrdením, že to prezradil prvýkrát.
Pri téme rekonštrukcie hradu zase spomína na majstrov, ktorí ovládali ťažkú robotu. „Nerobili bežné klenby, ale kobylie hlavy. To je úplne niečo iné ako paneláky z tehál,“ upozorňuje. Dnes mu je ľúto, že nájsť dobrého šikovného murára je zložité. „Keď bola hrubá stavba hotová, nikto si neuvedomil, že sme celú stavbu robili bez stavebného povolenia, dozoru,“ priznáva s odstupom času. A pýta sa: „Viete, prečo sú schody také široké? Slúžili nie na pešiu chôdzu, ale pre kone. Veď v okolí boli stajne. Dnes prerobené na kancelárie.“
Požiadavka osobného priateľa J. Alexyho
Bola to práve rekonštrukcia Bratislavského hradu, ktorá ich zblížila so spisovateľom a maliarom Jankom Alexym. Ten pohľadom na zničenú dominantu trpel, peniaze žiadal aj v Prahe. Avšak bez úspechu. „Mesto to odmietlo financovať, išiel som na Krajský národný výbor. Tam mi povedali, že to budú financovať, keď to bude mať kto stavať,“ opisuje začiatky Jozef Opavský. S profesorom Alfrédom Pifflom z Fakulty architektúry sa dohodli na postupe. Študenti čistili priestor a oni chystali záchranu dominanty mesta nad Dunajom.
Janko Alexy býval vtedy len niekoľko ulíc od hradu, takmer každý deň sa chodil pozerať, ako stavba napreduje. „Často sme sedávali u nich v kuchyni. Ateliér nemal, žil tu len v malom byte. S mestom sa dohodol, že mu dajú pozemky, na ktorých si postaví dom a po jeho smrti z neho vznikne múzeum,“ hovorí s úctou o priateľovi. Mesto mu síce pozemok pridelilo, ale aj mu ho naúčtovalo. „Nemal peňazí nazvyš. Ani na poslednú splátku za dom. Napokon nášmu podniku zaplatil obrazmi, ktoré boli v červenom kútiku – pohľad z Malinovského ulice na Slavín,“ hovorí. Dom však Alexy napokon mestu odmietol odovzdať.
Myšlienka o vybudovaní Košickej
Časť života oslávenca Jozefa Opavského je spojená aj s pôsobením v Stavokombináte, teda podniku, ktorý mal na starosti všetky cesty. „Vtedy ešte nepatrili mestu, ale postupne mesto rástlo a bolo treba aj bulváre. Také som videl v Paríži, kde som bol ako študent a zanechalo to vo mne spomienku,“ hovorí. A tak pri „Manderláku“ vyrástlo námestie. Prízemné domy, ktoré tam boli, sa zbúrali. „Potrebovali sme ale rozšíriť chodník, bytovému podniku som to predostrel, vybúrajme to prízemie, nech tadiaľ chodia ľudia a oni súhlasili. Rovnaké sme urobili aj na Špitálskej ulici.“
Práve v tom období skrsla aj myšlienka na vybudovanie Košickej ulice. „Keď sme toto urobili, tak prišla požiadavka, aby sme urobili aj novú cestu – od trhoviska cez zimný prístav až k Dunaju... bolo ale treba urobiť projekt – bez výjazdu k trhovisku, kde bolo zariadenie zdravotníctva a nemohla ísť k Dunaju, lebo v ceste bol spoločenský dom,“ vracia sa v spomienkach, ako sa budovalo mesto aj ulica, ktorá v súčasnosti patrí v Ružinove k tým najznámejším.
Už len jedno želanie
Káva je už dávno vypitá, čas sa výrazne posunul. Rozprávanie by mohlo pokračovať ešte celé hodiny. 100 -ročný senior Jozef Opavský je stále plný energie. Tvrdí však, že už nesníva o ničom. „Som rád, že sa mi podarilo tie najťažšie obdobia prežiť vďaka mojej manželke,“ vzdáva hold sympatickej seniorke Valérii, ktorá stojí po jeho boku. Len mierne sa posťažuje na sociálny systém a nízky dôchodok. Spoločne to však – ako hovorí – zvládnu. Do ďalších rokov si želá len jednu vec: „Nechcem byť na obtiaž.“ Jozef Opavský vyštudoval Stavebnú fakultu, má tri dcéry – dve žijú v zahraničí, jedna neďaleko Bratislavy.
