Tento text bude osobný, pretože vojna a obrovské utrpenie sú osobné. Bombardovanie, kvílenie sirén, zabíjanie civilistov, muži, ktorí zo dňa na deň museli odísť od svojich rodín a bojovať za svoju krajinu so zbraňou v ruke, milióny ľudí, ktorí sa skrývajú v pivniciach, či kostoloch a státisíce, ktoré sa snažia utiecť do bezpečia... Hrôzy, ktoré sa síce dejú na svete neustále, ale doteraz to vždy bolo ďaleko. Teraz sa to deje našim susedom. Ľuďom ako my.
To, čo začalo ako snaha pomôcť jednej rodine a nájsť jej ubytovanie, sa v priebehu niekoľkých hodín zmenilo na obrovskú vlnu pomoci. Ľudia ponúkali celé byty, ktoré mohli pokojne prenajímať a zarábať na tom stovky eur mesačne. Nemuseli podať pomocnú ruku, ale oni chceli. Rozhodli sa v jednej sekunde. Len tak, bez nátlaku. Lebo to tak cítili.
A ešte omnoho viac ľudí uvoľnilo izbu v bytoch, kde bývajú, a doslova k svojmu stolu pozvali ľudí, ktorí často prišli len s jedným kufrom a v ňom mali celý svoj život. Ďalší urobili obrovské nákupy, aby im aspoň trochu uľahčili prvé dni u nás. V obchodných centrách bolo možné vidieť ľudí, ktorí do nákupných vozíkov vkladali potraviny či hygienické potreby s jediným cieľom - pomôcť tým, ktorí priši spoza našej východnej hranice, z Ukrajiny, ktorá sa zmieta v konflikte.
Za necelé dva týždne u nás našlo prostredníctvom mestskej časti aspoň trocha pokoja viac ako 150 ľudí. K tomu treba pripočítať množstvo ďalších, ktorým pomohli ľudia prostredníctvom viacerých organizácií tretieho sektora.
Nie správy, život
S výnimkou vojny na Balkáne Európa nezažila vojnový konflikt od konca druhej svetovej vojny. Pre drvivú väčšinu z nás je preto predstava vojny spojená len s hodinami dejepisu a zábermi zo spravodajstva. Až do momentu, kedy sme otvorili dvere ľuďom z Ukrajiny. Viacerí z vás sú s nami aj naďalej v kontakte a dávate nám vedieť, čo je nové a ako sa im darí aklimatizovať sa. Ale na tie prvé správy, ktoré sme od vás dostali, sa už nikdy nedá zabudnúť. Tie by naozaj zasiahli aj tých skutočne najodolnejších.
„Už sú tu. Ešte stále plačem. Teda revem, aby som bola presná. Keď to vidíš naživo, je to hrozné. To som mohla byť ja s mojimi deťmi.“ Zrazu pred nami sedia ženy, ktorých muži a otcovia ostali doma bojovať – inžinieri, účtovníci, IT-čkári, učitelia... Deti, ktoré sa spolu s nimi celé dni ukrývali v metre, v kostoloch, aby sa po dlhom čakaní dostali na hranice a do niektorej susednej krajiny. Prešli tisíce kilometrov, stálo ich to neuveriteľnú námahu, nemali nič, len nádej a vieru, že po dňoch utrpenia a bolesti predsa len zasvieti svetlo na konci tunela. Aj keď obeta je priveľká. Doma nechali celý svoj život, celý svoj majetok.
Len začiatok...
Dva týždne od prvej výzvy, ktorou sme hľadali bývanie pre ľudí z Ukrajiny, sa začali kapacity v meste napĺňať. Prichádzajú väčšie rodiny a množstvo takých, ktorí Bratislavou len prechádzajú a smerujú ďalej. Možno majú o kúsok viac šťastia a rodinu v európskej krajine.
Počas druhého marcového víkendu, v noci z piatka na sobotu sa DK Ružinov začal meniť na miesto núdzového ubytovania. Bývalá baletná sála sa zaplnila desiatkami nemocničných postelí, ktoré sa postupne zapĺňajú. Čo posteľ, to človek, ktorý prišiel takmer o všetko. A keď sa pozeráte, ako sa v kúte snaží zaspať pán, ktorému pri bombardovaní zabili ženu, syna, nevestu a dvojročnú vnučku, uvedomujete si, čo znamená vojna.
