Našu psychiku počas života „testujú“ rôzne situácie. Enormné nároky sú kladené na deti v rodine, v škole, medzi rovesníkmi. Dospelí zase čelia vysokým požiadavkám na pracovisku, v kolektíve či v manželstve. Ako si môžeme v situáciách, keď sa necítime dobre, sme sklamaní, smutní či osamelí, pomôcť? A naopak, ako môžeme pomôcť tým, ktorí to potrebujú?
Vianoce sú obdobím, kedy omnoho častejšie hovoríme o smútku, depresii a osamelosti. Obdobie, ktoré je pre väčšinu z nás stelesnením radosti a rodinnej pohody, totiž mnohí ľudia prežívajú úplne inak. A nejde len o osamelých starších ľudí, ale aj o mladých, často ešte deti, alebo mužov i ženy v najlepšom veku, na ktorých by ste to vôbec nepovedali.
Navštívili sme preto Občianske združenie IPčko, ktoré poskytuje pomocnú ruku nielen v online priestore, ale aj v pobočkách pôsobiacich v každom kraji na Slovensku. Odborná poradkyňa PaedDr. Zuzana Juráneková, MBA, nám priblížila nielen problémy, s ktorými sa na IPčko klienti obracajú, ale objasnila aj varovné signály, ktoré by sme si mali všímať u svojich blízkych a nepodceňovať ich. Taktiež poskytla rady, ktorými môžeme ľuďom v ťažkých situáciách pomôcť.
Čo je spúšťačom problémov?
Najčastejšie pomoc vyhľadávajú ľudia s pocitom osamelosti. Nejde však iba o sociálnu osamelosť, lebo osamelý sa môže cítiť aj človek obklopený ľuďmi. Takýto stav je spojený so stresom a tlakom. Často máme pocit, že musíme podať skvelý výkon, aby sme mali hodnotu pre tých ostatných vo všetkých oblastiach nášho života – vo vzťahu k rodičom, k rovesníkom, ku škole, ku kolegom...
Pre naplnenie tejto potreby predovšetkým mladí ľudia posúvajú svoje hranice, robia veci, ktoré nám, dospelým, doslova rozum neberie. Je to veľakrát preto, aby boli dosť relevantní, aby ich rovesníci prijali. Tak isto sa ale môžeme správať v partnerských a pracovných vzťahoch, kedy nás môže trápiť obava, že nebudeme dobrí pre partnera alebo šéfa.
Ak ostaneme bez možnosti nájsť bezpečné miesto alebo dôverného človeka, s ktorým by sme mohli zdieľať tieto svoje pocity, môže sa to preklopiť do ďalších ťažkostí. Často odbornú pomoc vyhľadajú ľudia, ktorí majú úzkosti, depresiu, symptómy depresie, prepadajú sebapoškodzovaniu, majú myšlienky na ukončenie života alebo sa ocitnú na hrane života a smrti.
„Domorodci“ vs. „prisťahovalci“
Každá generácia má svoje špecifiká, ktoré nás viac či menej ovplyvňujú. Menia sa v kontexte času a prostredia, ktoré je pre mladých ľudí prirodzené. Pokým my sme boli „deti ulice“, dnešná generácia mladých prirodzene využíva online prostredie. Zato fenomény v tomto priestore vedia ublížiť naprieč generáciami. Mladí ľudia, tzv. digitálni domorodci, nerozlišujú online a offline svet. Pre nichje to jeden životný priestor.
Ale generácia dospelých – digitálnych prisťahovalcov – ktorí sme poznali svet aj bez technológií, často mladým hovoríme, že „na“ internete nežijú reálny život. Ale nie je to tak. Komunikácia vo svete internetu má pre nich rovnakú hodnotu ako osobný kontakt. Naprieč generáciami vedia ublížiť hejty, nenávistné komentáre, online podvody či napríklad body-shaming (kritizovanie vzhľadu). Tieto aspekty digitálneho sveta sú zraňujúce pre každého z nás.
Na rozdiel od dospelých, mladí ľudia ešte nedisponujú tzv. zvládacími stratégiami, a preto niektoré situácie dokážu dospelí vyriešiť ľahšie ako mladí, bez fatálnych dôsledkov.
Až po dvadsiatom roku života dozrievajú časti mozgu, ktoré sú zodpovedné za vyhodnocovanie rizika, následkov a dôsledkov. Dieťa do veku 10 rokov hľadá bezpečie u rodičov. Tínedžer sa chce prirodzene oddialiť od rodičov, chce ísť do veľkého sveta, chce si vyskúšať ako to funguje, a zároveň je to obdobie, kedy najviac potrebuje pomoc dospelých. No práve u dospelých pomoc hľadá najmenej. V tejto etape života chce človek riešiť svoje problémy už sám.
A preto niekedy pristupuje k problémovým situáciám extrémne, rizikovo, ba až fatálne.
Ako pomôcť?
Všímajme si ľudí okolo seba. Akákoľvek zmena, ktorá sa vymyká tomu, čo bolo štandardné, zaužívané, môže naznačovať, že v živote človeka sa niečo deje. Už len to, že si to všimneme a naberieme odvahu ponúknuť dotyčnému pomoc, je preňho svetielkom nádeje. Nie je žiadnou hanbou obrátiť sa s problémom aj na odborníka. Podstatné je, že budeme nápomocní a nablízku. Dávajme si ale pozor na to, aby otázky typu „Ako sa máš?“ alebo „Ozvi sa, keby si niečo potreboval,“ neboli iba frázami.
Ak sa o dotyčného zaujímame iba so zdvorilosti, tak to radšej nerobme. Falošná nádej na pomoc môže viac ublížiť. Pomoc by sme mali sľúbiť iba vtedy, ak to myslíme vážne. Treba si uvedomiť, že náš blízky nás môže potrebovať práve v čase, kedy my čas nemáme. Aj v tomto prípade vieme byť citlivý a dať najavo, že síce v tejto chvíli nemôžeme, ale vnímame to, čo nám človek hovorí a potrebuje.
Možno by v takom prípade stačilo, ak by sme prejavili záujem napríklad cez telefón alebo správou alebo môžeme poskytnúť aj informáciu o ďalších formách pomoci. Hlavne ho neodbime slovami „Teraz nemám čas“ alebo „Zavolám ti neskôr“, ale neurobíme tak. Ak by sme sľúbili veci, ktoré sú nad rámec našich možností, nikomu nepomôžeme, ale ublížime. Preto treba ponúkať transparentnú pomoc, aby bola pre obe strany čitateľná. Iba tak vieme byť užitoční.
Celý článok spolu s informáciami o tom, ako sa prejavuje či uvoľňuje napätie, úzkosť a stres nájdete na www.ruzinov.sk.
Ako komunikovať, ak badáme, že nášho blízkeho niečo trápi
ČO HOVORIŤ
Chcem ti pomôcť.
Zálež mi na tebe.
Neviem si predstaviť ako sa cítiš.
Ak mi dovolíš, budem hľadať riešenie s tebou.
Budeme v tom spolu.
Obdivujem ťa ako to zvládaš.
Super, že sa o tom môžeme rozprávať
ČO NEHOVORIŤ
Čo ti zase je?
To prejde. Chce to čas.
Viem, ako sa cítiš.
Aj ja som to zažil.
Aj horšie veci sa stávajú.
Mať tvoje problémy...
Deti v Afrike hladujú a teba trápi iba toto?
OZ IPčko
V roku 2012 primárne vzniklo za účelom pomoci mladým ľuďom v nepriaznivej životnej situácii a poskytovanie bezplatných a anonymných psychologických služieb formou online chatu a e-mailového kontaktu. Ľudia sú v anonymnom prostredí zdieľnejší, otvorenejší. Je za tým psychologický fenomén, ktorý sa volá disinhibičný efekt.
Anonymita je jedným z tých najväčších faktorov. V období pandémie začalo na chatovacie linky prichádzať okrem mladých aj množstvo starších ľudí. A dokonca aj seniorov. Strach z pandémie bol zrazu väčší ako strach z technológie. Odkedy sa potvrdil prvý prípad koronavírusu na Slovensku, tak im doslova explodovali linky. Preto sa IPčko zmenilo na linku pomoci pre všetkých – pribudlo videoporadenstvo a kontakt cez telefón.
Rok 2019 končili so štatistikou pomoci pre 25-tisíc mladých ľudí za celý rok. V pandemickom roku 2020 ich bolo cez 50-tisíc, v roku 2021 viac ako 70-tisíc a v roku 2022 cez 100-tisíc. V tomto roku sa na odborníkov IPčka počas polroka obrátilo až 97-tisíc kontaktov so žiadosťou o pomoc. Či už to bola pandémia, neskôr vojna, polarizácia, napätie – toto všetko dolieha na duševné zdravie. Našťastie v narastajúcich číslach vidia, že stále viac ľudí hľadá pomoc miesto toho, aby ostali so svojim problémom sami.
Časom vznikol výjazdový tím psychológov, ktorý sa volá Krízový intervenčný tím IPčko a pôsobí v každom kraji na Slovensku. Prichádza priamo na miesta, kde sa daný človek v núdzi nachádza. V krajoch vznikli centrály – Centrá krízovej intervencie - Káčko. Sem môžu ľudia za psychológom osobne prísť. Stačí sa objednať e-mailom. Pomoc je rýchla a bezplatná. Fungujú formou tzv. prvej pomoci, poskytnú niekoľko stretnutí a potom sa klienta snažia nasmerovať na ďalšiu pomoc – na psychiatrov, psychológov, psychoterapeutov.
Na Slovensku majú päť klubov, v ktorých poskytujú priestor pre mladých ľudí. V neformálnom prostredí tak môžu získať okamžitú pomoc od psychológov. Tieto priestory poskytujú rôzne druhy hier, technológií a podporný a rozvojový program. V takomto neformálnom prostredí môžu byť v kontakte aj so psychológom.
