O tom, že utiekol z Osvienčimu, sa knihovníčka Darina Horáková dozvedela náhodu. Aj po rokoch spomína, že bol mimoriadne srdečným a pokorným človekom. Alfréd Wetzler, po ktorom je pomenovaný park v Ružinove, pred rokmi pracoval v tunajšej knižnici. Teraz sa o jeho osude dozvie Slovensko aj svet.
„Bol to najskromnejší človek, akého som kedy poznala,“ hovorí o bývalom kolegovi Darina Horáková. Roky pôsobila ako riaditeľka ružinovskej knižnice, kde sa stretla aj s Alfrédom Wetzlerom. Mužom s pohnutým osudom.
Vytetované číslo
Nastúpil v máji 1979, pracoval na 6-hodinový úväzok. Podlomené zdravie, o ktoré prišiel v koncentračnom tábore, mu viac nedovoľovalo. „Bol invalidom, mal problémy so srdiečkom a ťažšie chodil,“ spomína na udalosti spred rokov. Spomienky na neho má však stále v živej pamäti. Aj keď odvtedy už prešli desaťročia. „Bojoval s následkami trápenia a zranení, ktoré utrpel v koncentračnom tábore,“ opiuje udalosti z vojnových rokov.
O tom, že sa mu spolu s Rudolfom Vrbom podarilo ujsť z vojnovej hrôzy s názvom Osvienčim, sa dozvedela celkom nečakane. „V lete nosieval košeľu s krátkym rukávom. Všimla som si vytetované číslo 29162,“ dodáva knihovníčka. Na to číslo podľa vlastných slov nikdy nezabudne.
V mrazivých spomienkach pokračuje ďalej... „Povedala som mu, že som čítala knihu z vojny od Jozefa Lánika – Čo Dante nevidel. Aj som sa zdôverila, že nemám rada tento typ kníh, ale táto bola dobre napísaná...“
Publikáciu si Wetzler od nej požičal a vrátil jej ju podpísanú, navyše s dojímavým venovaním. „Ľudia so svedomím to veľmi ťažko pochopia. Pre vás som to napísal, pre ľudí so svedomím,“ spomína pani Horáková na to, čo jej do knihy napísal muž, ktorému sa podarilo ujsť z koncentračného tábora.
Smutné svedectvo
Potom sa jej priznal, že Miloš Lánik je on sám. „Chcel som, aby to bolo svedectvo o tom, čo sa dialo,“ reprodukuje jeho slová bez najmenšieho zaváhania, akoby to bolo len včera. V koncentračných táboroch zahynuli desaťtisíce ľudí. Wetzler bol jedným z mála hrdinov, ktorým sa podarilo ujsť.
„Vždy bol nesmierne pokorný, nápomocný. Vždy si vypočul kolegyne, poradil, keď mali problémy. Dokonca si vybavil splátkový kalendár, aby jednej pomohol, keď mala problémy,“ opisuje situáciu, ktorú má knihovníčka aj po rokoch stále v živej pamäti. Z rozhovorov nikdy neodbiehal a ľudí si vždy vypočul až do samotného konca. „Nemáte sa kam ponáhľať,“ hovorí s tým, že kolegom a kolegyniam aj takto naznačoval, že je pripravený venovať im svoj čas.
Humor aj trápenie
Utkvela jej však aj milá vtipná príhoda. „Chodievali sme spolu na obed – ja s kolegyňou, pán Wetzler a ešte ďalší kolega. Mal taký láskavý „Lasicovský“ humor. Keď sme prichádzali do jedálne, už kričal z diaľky, že idú čučoriedky, ako nás volal. Keď mali parené buchty, vždy mi jednu prenechal, lebo to bolo moje obľúbené jedlo,“ dodáva.
Alfréd Wetzler žil s manželkou Etelou a dcérou na Krížnej ulici v bratislavskom Starom Meste. Pani Horáková sa postupne spriatelila aj s jeho vyvolenou.
„Naučila ma macesové knedlíčky...“ Pritom však odbehne v téme aj trochu ďalej: „On mal však aj osobné rodinné trápenie. Jeho dcérka, napriek tomu, že bola lekárka, nemohla mať deti,“ prezradila to, čo zrejme vedeli iba najbližší tejto rodiny.
Srdečný a pracovitý
Od jari 1979 do jesene 1987 pracoval Wetzler v ružinovskej knižnici. „Dodávala som mu materiály, mal na starosti archív, hospodárske dokumentárne veci,“ hovorí o Alfrédovi Wetzlerovi. Poukazuje pritom na jeho pracovisť. "Zanechal nám prepracovaný harmonogram objednávky periodík," dodáva pani Horáková
V septembri 1987, teda posledný rok, čo pracoval v knižnici, odišiel Wetzler na liečenie do Poděbrad. Keď sa vracal a mal nastúpiť do práce, poslal vopred odkaz.: „Prídem do práce neskôr, idem do tlačiarne.“ opisuje pani Horáková jeho zodpovedný prístup.
„Dodnes mám pred očami ten obraz... keď sme sedeli s kolegami a diskutovali, stál medzi dverami zhrbený a čakal na slovo... išla z neho neuveriteľná pokora,“ dodáva. Zomrel o pol roka po tom, čo prestal pracovať. Vo februári 1988.
Posledné stretnutie
Darina Horáková sa s ním naposledy stretla asi 2-3 týždne pred smrťou. „Zachoval si svoju dôstojnosť. Cítil sa už slabý. Povedal mi, nech už za ním nechodia kolegovia,“ hovorí s tým, že v ich spomienkach chcel zostať ako vitálny muž.
Aj keď poznačený ťažkým osudom. „So svojim osudom bol však vyrovnaný,“ hovorí. Pochovali ho podľa židovských tradícií. „Bol to ortodoxný židovský pohreb. Do hrobu ho uložili v dlhej bielej košeli a bosého,“ uzatvára. „Nikdy sa na nič nesťažoval. Sklamal ho však komunizmus. Tej ideológii veril nadovšetko.“
Správa
Už v najbližších dňoch bude v kinách uvedený film režiséra Petra Bebjaka – Správa v hlavných úlohách s Noelom Czuczorom a Petrom Ondrejíčkom. Nielen pre Ružinovčanov bude spomienkou na Alfréda Wetzlera a jeho ťažký životný príbeh. Má byť však aj mementom. Aby sa už nikdy nezopakovalo to, čo pred desaťročiami, keď zomreli desaťtisíce nevinných ľudí.
