Kedysi územie Prievozu tvorilo vyše jedenásť ostrovov obmývaných dunajskými ramenami, na ktorých sa nachádzali prevažne udržiavané lesy a poľovnícke revíry. Do roku 1946 bol Prievoz samostatnou plnohodnotnou obcou s rodinnými domami. Dnes je to najľudnatejšia štvrť Ružinova.
Prvá písomná zmienka o chotári, ako sa kedysi hovorilo katastrálnemu územiu, na ktorom leží dnešný Prievoz, bola už v roku 1290, kedy sa spomína priechod cez rameno dnešného Malého Dunaja s názvom Čalov. Ale názov obce Horný Prievoz, v staronemčine nazývaný Obern Urfar, sa v listine Bratislavského mešťana Heydena objavil už v roku 1382. Potom sa obec skomoleninou prezývala aj Oberufer a neskôr sa názov pomaďarčil na Fél Rév. Dnešný názov – Prievoz – nesie až od roku 1927.
Katastrálne územie obce Obern Urfar bolo naozaj rozsiahle. Obsahovalo aj niektoré územia dnešnej Petržalky a hraničilo až s obcou Kittse. Dedina sa nachádzala na jednom z vyše desiatich riečnych ostrovov. Ostatné ostrovy slúžili ako poľovnícke revíry rodu Pálffyovcov, ktorým toto územie patrilo.
Pôvodní obyvatelia Prievozu
Prievoz bol osídlený v prvej etape nemeckej kolonizácie Uhorska. Kolonisti prichádzajúci z hospodársky vyspelejšieho prostredia dostávajú v novej krajine kráľovské výsady a privilégiá. Väčšinou išlo o prisťahovalcov z Rakúska a Bavorska. Vzniklo tzv. prievozské nárečie nemčiny, ktoré síce patrilo do skupiny bavorských nárečí, ale obsahovalo aj prvky malokarpatského a prešporského dialektu. Nemeckí učitelia v 17. storočí priniesli na územie Prievozu vianočné divadelné hry. Tie nemeckí obyvatelia tradovali až pokým opustili v štyridsiatych rokoch Slovensko.
Najväčší prísun prisťahovalcov bol v 16. storočí, kedy boli na území dnešného Nemecka luteráni prenasledovaní katolíkmi. V roku 1925 sa začalo s výstavbou prievozského evanjelického kostola, ktorý bol vysvätený 21. augusta 1927 a stojí dodnes.
Vlčie hrdlo
Územne najväčšou časťou Prievozu je Vlčie hrdlo. Spomedzi viacerých ostrovov doň spadal aj ostrov Kopáč, ktorý z jednej strany obmývalo dunajské rameno, ktoré bolo známe komplikovaným priechodom. A tak ho volali Vlčie hrdlo. Najstaršou, dodnes stojacou stavbou na pôvodnom ostrove Kopáč, je letohrádok Pálffyovcov z 18. storočia. Okrem letohrádku bolo územie Vlčieho hrdla zalesnené a šľachtickému rodu slúžilo ako poľovnícky revír až do roku 1920, kedy sa novým majiteľom stala rodina veľkopodnikateľov bratov Micherovcov. Tá letohrádok a celý chotár využívala na rekreačné účely až do roku 1947. Po vykonštruovanom obvinení rodiny, bolo toto územie zoštátnené. Aj dnes sa úsek medzi Slovnaftom a Dunajom volá Micherov les.
V roku 1956 sa na území Vlčieho hrdla začalo s výstavbou rafinérie Slovnaft. Stalo sa tak pár rokov po tom, ako počas druhej svetovej vojny Američania bombardovaním vážne poškodili rafinériu Apollo. Po spustení do prevádzky, v roku 1957, sa rafinéria ešte niekoľkokrát rozširovala a v roku ´62 sa do nej začala čerpať ropa z ropovodu Družba z niekdajšieho Sovietskeho zväzu. Zároveň s rafinériou vyrástla kolónia pre jej zamestnancov, kde bolo najskôr postavených 27 typických 4-bytových domov. V modernizácii a rozširovaní sa pokračovalo aj v ďalších rokoch. Pribudla tepláreň, spaľovňa odpadu a nové technológie dodala americká firma Foxboro. V čase najväčšej zamestnanosti pracovalo v Slovnafte vyše 8 000 zamestnancov. Dnes je to už dôsledkom automatizácie výrazne menej.
Csákyho kaštieľ
Už v roku 1900 sa o tejto výraznej stavbe píše v denníku Pressburger Zeitung, ktorý tvrdí, že kaštieľ dal vybudovať Ján Csáky. Projektoval ho staviteľ Ferdinand Kittler a stavbu realizovala firma Kittler a Gratzl. Navrhnutý bol v štýle anglických zámkov. Najvyššia veža má 40 m, ostatných päť je menších. Kaštieľ krášlia aj mnohé arkiere, balkóny, terasy a ďalšie výrazné stavebné prvky. Objekt má viac než 50 miestností a zimnú záhradu. (Zdroj: Gažo, Holčík, Zinser – Bratislava pred sto rokmi a dnes (2003))
Csáky však nebol ani zďaleka posledným majiteľom kaštieľa. V roku 1933 ho kúpili rádové sestry kongregácie Dcér svätého Františka z Assisi a zriadili v ňom kláštor, nemocnicu a Kaplnku Božského Srdca Ježišovho. Tá neskôr slúžila ako farský kostol až do vysvätenia nového kostola na Tomášikovej ulici. Za bývalého režimu bol kaštieľ znárodnený štátom a bolo v ňom zriadené geriatrické sanatórium. Po nežnej revolúcii bol navrátený rádovým sestrám. Posledná, kompletná a dôkladná rekonštrukcia budovy prebehla v rokoch 2003 až 2006 a kláštor bol vyhlásený za pamiatku roka 2006.
Obdobie veľkých zmien
Po roku 1919 sa do Prievozu prisťahovalo veľa Slovákov, ktorí boli zamestnaní v bratislavských priemyselných podnikoch. Napriek tomu nemeckí obyvatelia ostali v Prievoze významne zastúpení medzi Slovákmi a Maďarmi. Až do roku 1945, kedy bolo prijatých viacero dekrétov Edvarda Beneša, na základe ktorých boli karpatskí Nemci pozbavení československého občianstva a bol im skonfiškovaný všetok majetok. Z vyše stotisíc karpatských Nemcov na Slovensku ostalo približne iba šesťtisíc.
1. apríla 1946 bol Prievoz spolu s dedinami Devín, Dúbravka, Lamač, Rača, Vajnory a Petržalka pričlenený k Bratislave. Po dlhom územnom vývoji hlavného mesta, sa v roku 1971 stal Prievoz súčasťou Bratislavy II. Kvôli výstavbe mostu Hrdinov Dukly (terajší Prístavný most) bola v polovici 70. rokov na území Prevozu zbúraná osada Pálenisko (Brenner). Zo sto rodinných domov vysťahovali 500 obyvateľov, ktorým pridelili náhradné byty.
Súčasný Prievoz
■ rodinné domy: 1 475 (približne 3 940 obyvateľov)
■ byty: 5 313 (približne 7 390 obyvateľov)
■ obyvatelia: 11 841
■ rozloha: vyše 17 km2 (väčšinu tvorí Vlčie hrdlo)
■ Prievoz má zo všetkých štvrtí Ružinova najvyšší počet obyvateľov v produktívnom veku (až 68 %). Podobne ako na Trnávke, má aj Prievoz nižší počet seniorov.
■ Viac ako polovica ľudí tu žije menej ako 15 rokov, štvrtina menej ako 5 rokov.
■ V porovnaní s ostatnými štvrťami Ružinova, má Prievoz najväčšiu rozlohu a najviac obyvateľov. Viac ako 500 ľudí tu býva v obydliach, ktoré nie sú určené na trvalý pobyt.
Facebook
Twitter