Keď sa povie „týranie dieťaťa“, väčšina ľudí si spomenie na hrozný prípad malej Lucky, ktorý doslova otriasol celým Slovenskom. Jednou z najčastejších otázok, o ktorých sa v tom čase veľa diskutovalo, bolo – ako je možné, že si nik z blízkych a okolia nič nevšimol? A ak áno, prečo nič nerobil? Nie každý prípad skončí podobne tragicky, ale napriek tomu dieťa poznačí na celý život. Dnes, v čase pandémie, je situácia ešte rizikovejšia.
Väčšina rodín, ktoré trávia v čase pandémie dni doma na home-office, rieši deň po dni bežný chod domácnosti. Sú však aj také, ktoré riešia problémy, akým by sme nikdy čeliť nechceli. „Keď sa chodilo do roboty, aspoň som na chvíľku z toho hrozného napätia ušla. Ale teraz už nevládzem. A najhoršie je, že sa rovnako správa aj k deťom. Nebije nás, nemáme modriny a dolámané kosti, ktoré by sme mohli ukázať. Už to ani neriešim a len sa teším z období, keď je ako-tak v pohode a keď už trvajú „dlhšie“, začínam sa báť, kedy ho to znova chytí.“ Prípad tejto štyridsiatničky nie je ani zďaleka taký zriedkavý, ako by sme si chceli myslieť. Na otázku, prečo jednoducho neodíde, má jednoduchú odpoveď. „Ak mi neverili tí, ktorí ma poznajú, nebudú mi veriť ani iní. Bojím sa len, čo si z tohto celého odnesú do svojich budúcich vzťahov naše deti.“
Túto obavu potvrdzujú aj skúsenosti odborníkov. Domáce násilie nie je závislé od veku, pohlavia, sociálneho postavenia, vzdelania, etnickej a náboženskej príslušnosti, od temperamentu ako i od mentálnej výbavy agresora i obete. Psychické násilie je však na rozdiel od fyzického ťažšie dokázateľné a pre veľa obetí je oveľa horšie ako fyzické, pretože sa voči nemu nevedia účinne brániť a nemajú ho ako dokázať. Najmä keď ide o deti, je v odkrytí a riešení domáceho násilia dôležitý prístup okolia. „V rodinách, kde vládne násilie, vyrastajú budúce obete domáceho násilia alebo násilníci. Deti strácajú zmysel pre varovné signály, nevedia sa včas brániť. Alebo násilie prijímajú mylne ako prejav sily, ako prostriedok sebapotvrdenia a upevnenia vlastného postavenia,“ hovorí PhDr. Silvia Vadkertiová, PhD., odborníčka Centra pred deti a rodiny.
Čo by sme teda mali urobiť, ak chceme takejto rodine pomôcť? Oznámiť to polícii. Deti sa sami nedokážu brániť. Často citlivo reagujú na všetko, čo sa okolo nich deje. Sú vnímavejšie, ako si pripúšťame, a intenzívne prežívajú atmosféru násilia v rodine. Niekedy sa statočne podujmú brániť matku a tým ohrozujú svoj vlastný život.
Dnes je situácia týchto detí kvôli izolácii od vonkajšieho prostredia ešte horšia, nemajú na koho sa obrátiť. Druhý rodič má obmedzené možnosti zo strany širšej rodiny, pomoci odborníka zo sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, odísť alebo vyhľadať pomoc núdzového zariadenia. „Počas pandémie centrá pre deti a rodiny na Slovensku pristúpili k zavedeniu preventívnych opatrení, aby ochránili umiestnené deti v zariadení, rovnako aj svojich zamestnancov. Odborne vyškolení poradcovia krízových liniek vedia poskytnúť informácie o regionálnej dostupnosti a podmienkach pomoci. A ak si niekto všimne násilné správanie v rodine, treba to okamžite oznámiť polícii. Jednou z najhorších vecí, ktorých sa môžeme dopustiť, je neurobiť nič,“ uzatvára.
Facebook
Twitter