Už dávno sa o nejakej chorobe nehovorilo tak intenzívne ako v posledných mesiacoch o korone. Zapĺňa titulky správ a informácie o počtoch nakazených, či dokonca mŕtvych, sú bežnou súčasťou našich dní. Strach z vírusu neovplyvňuje len ekonomiku štátov. Mení aj ľudí, ktorí sa pod vplyvom tejto situácie správajú tak, ako by sme to od nich nikdy nečakali. O tom, ako nás toto obdobie mení, sme sa rozprávali s psychoterapeutkou Helgou Palušovou.
Jednoduchá odpoveď na to, ako nás zmenila táto kríza, neexistuje. Ako hovorí Helga Palušová – „na Slovensku máme viac ako päť miliónov rozdielnych príbehov a žiadny z nich nemožno zovšeobecňovať“. Každý z nás vyšiel z odlišného prostredia, máme rozdielne životné skúsenosti a čelíme rôznym existenčným výzvam. Inak sa dnes preto cíti mladá dvojica, ktorá normálne chodí do práce, inak senior v anonymnom meste a inak rodič – samoživiteľ, ktorý sa zo dňa na deň ocitol na OČR a prišiel tak o veľkú časť príjmu. Neexistuje preto ani jednoduchá rada ako toto obdobie zvládnuť.
Pomoc vs. zloba
Na titulnej strane tohto čísla Ružinovského echa je desaťročná Olivka. Ona a stovky ľudí, mimovládok a firiem denno-denne pomáhajú ľuďom, ktorí to najviac potrebujú. Niekto ušije rúška, iný prinesie nákup, iný pošle hotovosť a ďalší zaplatí testovanie stovkám seniorov. Každý v rámci svojich možností, ale najmä – podľa ochoty urobiť pre druhých niečo navyše, niečo, čo robiť nemusí, ale chce, lebo to považuje za dôležité. Obrovské množstvo ľudí od prvých dní krízy nám ukazuje, že na dobro medzi ľuďmi nemáme dôvod rezignovať.
Sociálne siete však nie sú len platformou pre pomoc druhým, ale vytvárajú priestor aj pre prezentovanie obrovského množstva nenávistných, útočných, manipulatívnych a agresívnych komentárov. Seniori sa cítia dotknutí obmedzeniami a v iných debatách pracujúci útočia na benefity pre dôchodcov. Stačí, aby niekto ukázal prstom na človeka, ktorý podľa neho priniesol do nejakej skupiny nákazu, a stovky ľudí tohto človeka bez jediného dôkazu doslova lynčujú. A samostatnou témou sú ľudia, ktorí spochybňujú úmysly každého, kto je ochotný pomôcť – či už ponúka rúška alebo prináša peniaze – a nazýva to pochybnými marketingovými ťahmi a prázdnym predvádzaním sa.
Obhajoba strachu
Je takéto správanie len našou reakciou na strach alebo takýto naozaj sme? „Diskusie na sociálnych sieťach nám dávajú falošný pocit anonymity. Strácame zábrany aj pre to, že za svoje reakcie nenesieme vlastne žiadnu reálnu zodpovednosť.“ Zvykne sa hovoriť, že strach nám zatemňuje myseľ. „Áno, ale človek nefunguje v takomto jednoduchom nastavení. Môže sa báť, ale zároveň má v sebe vyvinuté procesy na jeho zvládanie.“
Na jednej strane hovoríme o obrovskom strachu z nákazy, ale vzápätí ideme do parkov a k Dunaju, kde sa stretáva nezanedbateľné množstvo ľudí. Alebo vidíme ľudí sedieť na lavičkách pri Štrkovci s kamarátmi, rúška zložené a majú pocit, že je všetko v úplnom poriadku. Bojíme sa teda naozaj alebo nie? „Strach nie je jedna univerzálna emócia rovnako silná v každej situácii – je odstupňovaný. Práve preto sú dôležité mechanizmy, ako ho zvládať. A tento proces začína tým, že si poviem, aká vážna tá moja obava naozaj je a následne sa snažím reagovať adekvátne. Taký ten obrovský strach cítime len veľmi zriedkavo. Vtedy je naša reakcia inštinktívna – útok alebo útek. Ale určite nie urážky na sociálnych sieťach. Nespochybňujem právo na iný názor. Ale to, čo je podstatné, je spôsob, akým ho komunikujeme. Aj v takýchto situáciách sa totiž ukazuje, aké jednoduché je skĺznuť na veľmi primitívnu úroveň.“
Myslime na seba
Jednou z vecí, ktoré by sme si však z tohto náročného obdobia mohli odniesť, je to, že budeme viac pozorní sami k sebe a k svojmu duševnému zdraviu. „Nikdy predtým nedostávali „pomáhajúce“ profesie v médiách tak veľa priestoru. Zrazu si omnoho viac všímame ľudský rozmer, čo potrebuje duša. Nepamätám si, že by spoločnosť niekedy tejto oblasti venovala tak intenzívne a natoľko do hĺbky. Je dôležité, aby sme vedeli, že požiadať o pomoc je niečo úplne normálne. Pretože duševné zdravie je rovnako dôležité ako telesné.“
Budeme lepší?
Zmení sa vďaka týmto – či už pozitívnym, ale aj negatívnym zážitkom – naša spoločnosť? Budeme k sebe lepší, pozornejší a starostlivejší? „Ak by sme čakali akési zázračné obrodenie spoločnosti, mohlo by sa nám ľahko stať, že budeme sklamaní. Zázraky sa nestanú. Ale sú témy, ku ktorým budeme pristupovať s podstatne väčším rešpektom – ako napríklad ekológia, to, akým spôsobom vnímame vedu alebo vzdelávanie. Ukázali sme však, že hoci princípy liberálnej demokracie sú pre nás nesmierne dôležité, dokážeme rešpektovať nariadenia, ktoré nás majú ochrániť, aj keď nás obmedzujú v pohodlí, na aké sme si zvykli.“
Facebook
Twitter