Na mojich hodinách musia len jedno, smiať sa

Tri roky dozadu pred Vianocami jej zistili rakovinu, Silvester už strávila s chemoterapiou. Nevzdala sa a vyhrala svoj boj nad rakovinou. Teraz pomáha iným. Reč je o mladej Ružinovčanke Kataríne Žúžiovej (32), ktorá už rok vedie v Centre pomoci Ligy proti rakovine na Brestovej ulici na Štrkovci kurz ručných prác. Pred chorobou sa im vôbec nevenovala. Doviedla ju k nim trpezlivosť.

Podarilo sa vám vyhrať nad rakovinou. Čo vám dávalo silu bojovať?

Mala som rakovinu lymfatických uzlín a bojovala som s ňou pol roka. Vyhrala som nad ňou liečbou, chemoterapiou a optimizmom. Pri každej liečbe je optimizmus najdôležitejší. Išlo to prirodzene. Pri živote ma držalo najmä moje dieťa. Mala vtedy dva roky. Takže som musela vyhrať nad chorobou. Samozrejme, nechcela som zomrieť, mala som len 29 rokov.

Zmenilo vás to v niečom?

Teraz odpustím veci, ktoré by som pred chorobou neodpustila. Predtým som bola takzvane ješitná. Keď som sa objednala k lekárovi na desiatu a ešte som si to aj zaplatila, tak ak by ma vzal päť minút po, zrútil by sa svet. Teraz si počkám aj dve hodiny, naučila som sa trpezlivosti. Až po rakovine som napríklad začala aj behať. Lekári mi to totiž odporučili, lebo chemoterapia mi zničila pľúca. Minulý rok v jeseni som bola aj s inými pacientmi na Majstrovstvách firemných crossových štafiet Run for Fun. Takisto som zabehla 5,6 km počas Týždňa zdravia a tento rok sa chystám opäť. Píšem aj do časopisu Ligy proti rakovine La speranza. Venujem sa najmä blogu. Píšem napríklad o tom, ako som ochorela alebo dám recept na čaj, ktorý pomáha pri bolestiach brucha.

Napriek tomu, že ste chorobu porazili, zostali ste s ňou takpovediac v kontakte ako lektorka v Centre pomoci Ligy proti rakovine...

Pôvodne som do centra začala chodiť ako onkologická pacientka, pretože som prekonala rakovinu. Postupne sme sa dohodli s manažmentom Ligy proti rakovine na spolupráci. Mala som a mám nejaké nápady, tak sme to dali dokopy. Najprv som teda bola návštevníčkou a potom aj lektorkou. Tú robím už rok.

Ako to vyzerá na vašom kurze ručných prác? Chodia sem onkologickí pacienti, aj vyliečené ženy, asi to nie je len o tom, aby sa ostatní naučili niečo vyrobiť.

Robíme šperky alebo pletieme, všetko na zlepšenie jemnej motoriky. Baby sa vždy dohodnú, čo chcú robiť. Povieme si, že budeme vyrábať napríklad náušnice. Pripravíme si na to materiál a pracujeme. Je to úplne voľné. Tak, ako kto stíha. Nie je to vôbec nalinkované, že teraz urobíme toto a potom toto. Na mojich hodinách je povinné len jedno, a to sa smiať. Je to síce najmä o ručných prácach, ale aj sa rozprávame. Každý si tam ten svoj problém povie, veď sa už poznáme dlhšie, aj keď nie všetci. Tí noví sa začnú postupne otvárať. Zároveň sa teda aj rozprávame, ale i tvoríme. Výrobky si zároveň aj nechávajú. Ja však nemám ani jedny náušnice, ktoré som robila. Väčšinou ich podarujem.

Využívate na hodinách vaše skúsenosti s liečbou?

Keď máme nejaký problém a treba niekoho povzbudiť , tak samozrejme áno. Pokiaľ sa to týka len tej ručnej práce, tak tam nie (smiech). Samozrejme, že to tým pacientom pomáha, keď počujú, že aj niekto iný zažil to, čo oni.

Prídete, urobíte napríklad náušnice, porozprávate sa a nevidíte sa až do ďalšej hodiny alebo udržiavate kontakty aj mimo Centra pomoci?

S niektorými babami sa stretávame aj mimo centra. Jedna mi chodí pomáhať aj so strážením dcérky. V centre vznikajú dlhodobejšie priateľstvá, ktoré sú založené na iných hodnotách. Tam sa neriešia bežné veci ako nemám peniaze alebo nestíham. Riešime pre nás podstatnejšie veci, ako napríklad či budem doma sama, alebo idem do spoločnosti, čo robiť, keď ma nevedia doma pochopiť. Skôr také hodnotnejšie rady. Staršie nám mladším vždy poradia.

Mali ste trému, keď ste začínali ako lektorka?

Prvý kurz som mala so známymi aj neznámymi ľuďmi. Pripravila som sa naň a chcela som vytvoriť pokojnú atmosféru, tak som zapla klasickú hudbu. Nato sa ozvala pani, ktorá mohla mať asi 50 rokov, že čo to počúvame a nech dám niečo rytmické, a bolo po relaxácii (smiech). Odvtedy už na kurzy nenosím relaxačnú hudbu.

Vždy ste mali záľubu v ručných prácach?

Nemala a vôbec (smiech). Práve preto, že som bola chorá, som sa naučila trpezlivosti a potom ma začali baviť také ručné práce, ktoré si ju vyžadovali.

Možno tento rozhovor teraz číta niekto, komu rovnako diagnostikovali rakovinu. Aká by bola vaša prvotná rada, čo ďalej robiť?

Určite nech navštívi naše centrum, pretože nie každý to dokáže zvládnuť sám. A tam tá pomoc je. Akákoľvek, či už individuálna alebo kolektívna. Mali by sa určite nastaviť na liečbu a nesmú zabúdať ani na optimizmus, ten je veľmi dôležitý pri každej liečbe.

Marianna Šebová

Foto: LPR, Z. Vajdová

Fotogaléria: 
Vydanie: Január - Február 2013