Kristína Kövešová je dnes jednou z najznámejších tvárí televíznej obrazovky. Neuvidíte ju v elegantnom kostýmčeku a lodičkách, ale skôr v pohodlných teniskách, v ktorých doslova naháňa falošných žobrákov, zlodejov alebo pedofilov. Za svoju prácu získala hádam všetky novinárske ocenenia, ktoré sa na Slovensku udeľujú, ale najmä... vďaka jej práci sa polícii podarilo dostať za mreže množstvo ľudí.
Predtým ako si stala jednou z najznámejších tvárí Markízy, bola si redaktorkou našej TV Ružinov. Na čo z tohto obdobia si najradšej spomínaš?
Spomínam si na svoju prvú reportáž, ktorú som išla robiť. Malo to byť o kultúre so zahraničným umelcom, rozhovor v angličtine. Triasla sa mi ruka a hlas trémou. Respondent bol však veľmi milý, chytil mi ruku, usmial sa a tváril sa, že je všetko tak, ako má. Dodnes som vďačná všetkým ľuďom, ktorí sa ku mne milo správali, neodmietli rozhovor ani keď som bola z regionálnej televízie. Spomínam si aj na milých kolegov, ktorí ma učili, no spomínam si aj na rôzne politické ťahy, kvôli ktorým som vtedy odišla. Každopádne to bola pre mňa dobrá skúsenosť, za ktorú som vďačná. Venovala si sa kauzám ako Čistý deň, zlodeji v uliciach, sexuálne zneužívanie, pedofília, drogy, psie zápasy. Prečo práve takéto témy?
Dozrela som a pochopila som, čo chcem v živote naozaj robiť. Byť v teréne je môj svet. V uliciach a na sledovačke sa cítim lepšie ako na večierkoch. Viete, médiá majú veľkú moc nielen informovať, ale aj pomáhať. Keď našimi reportážami zachránime čo i len jeden život, má to význam.
Ktorý z týchto príbehoch ťa najviac šokoval?
Najviac emočné sú pre mňa určite prípady sexuálneho zneužívania detí. Stretávam sa s mnohými obeťami takýchto trestných činov. Ich príbehy sú veľmi bolestivé. Potom, keď vidíte predátora, teda človeka, ktorý ich zneužíva, nie je to ľahké... Po našej medializácii bolo voči viacerým pedofilom začaté trestné konanie a niektorí skončili za mrežami. Takýchto ľudí, ktorí číhajú na deti, je na Slovensku veľa. Deň čo deň mi na môj instagramový profil napíše ďalšie dieťa, ktoré bolo zneužité... Naozaj treba dávať pozor.
Cítila si sa niekedy bezmocná?
Aj ja som človek, na ktorého doľahnú emócie. Cítim bolesť ľudí a často sa stretávam s nečinnosťou kompetentných úradov. Vždy, keď to na mňa doľahne, príde niekto, kto ma povzbudí. Napríklad stretnem niekoho na pumpe, či v obchode a povie mi, že ďakuje za moju prácu. Vtedy si poviem, že sa nemôžem opúšťať a budem bojovať ďalej. Ľudia sú pre mňa hnacím motorom a som im nesmierne vďačná za ich priazeň.
Bezmocnosť ma prepadá aj teraz v týchto ťažkých časoch. Chodím do terénu a vidieť prázdne ulice, ľudí v rúškach a strachom v očiach nie je ľahké. Denne mi chodia stovky správ od zúfalých ľudí. No chcem povedať, že sme v tom všetci spolu a ak sa budeme teraz správať zodpovedne, zvládneme to. Viete, možno by sa ten čas, ktorí teraz väčšina ľudí trávi doma, mohol brať ako príležitosť na upratanie si vo svojom srdci a vzťahoch. Čas, kedy sa môžeme venovať deťom, rozprávať sa, vrátiť sa k prírode a prehodnotiť naše priority. Upustiť od materiálneho sveta a naučiť sa byť opäť ľuďmi.
Vírus, ktorý nám zobral možnosť objímať sa, snáď svet naučí väčšej láske a pokore. Osobne ďakujem všetkým ľuďom, ktorí sa o nás starajú. Sú to hrdinovia. Ja ako novinárka budem chodiť do terénu, je to moja povinnosť najmä v tejto dobe. Už teraz ideme pomáhať útulkom, ktorým dochádzajú zásoby granúl a riešime aj nespočetné množstvo príbehov ľudí.
Zákon je veľmi prísny a ak nechce televízia zinkasovať pokutu a riskovať súdne spory, reportáž musí byť naozaj precízne spracovaná. Ako dlho trvá práca na takýchto príbehoch, kým sa dostanú na televíznu obrazovku?
Ako kedy a ako ktoré. Niekedy je to niekoľko hodín, niekedy aj niekoľko mesiacov. Pokiaľ robím investigatívu, musím mať všetko podložené dôkazmi. Najlepšie je mať zaznamenanú danú trestnú činnosť. Pomôžu aj svedkovia a vždy treba osloviť všetky strany, to znamená dať priestor na vyjadrenie aj páchateľovi. Samozrejme, musia byť oslovené všetky kompetentné inštitúcie a reportáž musí byť spracovaná objektívne. Moje reportáže prechádzajú podrobnou kontrolou pred odvysielaním – cez šéfredaktora, vedúcich vydania a keď treba, aj právnikov.
Keď vidíme v spoločnosti to „veľké“ zlo, dokážeme veriť, že bežní ľudia sú iní, lepší. A potom vidíme to, čo sa deje za zatvorenými dverami našich susedov. Neberie ti tvoja práca ilúzie o ľuďoch?
Denne vidím veľa zla a bolesti, ale na druhej strane aj veľa dobra a lásky. Takže si nemyslím, že svet je len zlý alebo len dobrý. Verím však, že dobro a láska sú silnejšie ako zlo a nenávisť. Možno aj toto sa máme v týchto veľmi ťažkých dňoch naučiť.
Ako zvyknú reagovať blízki ľudí, na ktorých sa zameriavaš vo svojich reportážach? Rodina, priatelia, kolegovia... Máš pocit, že nevedia, čo sa deje, nechcú to vedieť alebo to vedome prehliadajú? Nedávno ťa matka jedného z nich naháňala s tĺčikom, ale to asi nebolo to najhoršie, čo si zažila?
Ak riešime nejaký prípad obvinenej osoby, nezaťahujeme do toho jeho rodinu. Vždy sa sústredíme len na obvinenú osobu alebo osoby. To je podľa mňa novinárska etika. Prípad, o ktorom hovoríš, bol o tom, že sme išli dať priestor na vyjadrenie žene obvinenej zo sexuálneho zneužívania viacerých dievčat z Mojmíroviec. Jej manžel, ktorý spolu s ňou prevádzkoval modelingovú agentúru, je už za rovnaký skutok za mrežami. Pribudli ďalšie obete, až 21, a tak sme jej išli dať priestor na vyjadrenie. Schovala sa do domu a hneď na nás vybehla staršia pani, ktorá ma začala biť a vyhrážať sa mi zabitím a rozbitím hlavy. Dostala som niekoľko úderov tĺčikom na mäso. Bola to matka obvineného muža. Po útoku je obvinená z nebezpečného vyhrážania a výtržníctva. Aj keď bola táto reakcia za hranicou, ľudsky sa na ňu nehnevám. No nenechám sa zastrašiť. Už len pre tie dievčatá, ktoré potrebujú pomôcť.
Z mojich skúseností blízka rodina tomu nikdy nechce veriť a hovoria, že je to celé vymyslené. Asi je to aj z ľudského hľadiska pochopiteľné. Vidieť svojho syna alebo otca ako pedofila nie je ľahké a pre náš mozog je jednoduchšie poprieť to. Stretla som sa aj s prípadmi, kedy o tom vedeli, lebo boli toho súčasťou, alebo sa to už v minulosti prevalilo, no tajili to až do poslednej chvíle. Dokonca chodili za obeťami a prosili ich, aby boli ticho a chceli ich podplatiť. Dohovárali pedofilovi z rodiny, aby to už nerobil, že to bude hanba. Dokonca som videla, že aj po priznaní samotného páchateľa pred súdom hovorili, že je to podvod. Viem aj o obetiach, ktoré zneužíval člen rodiny a keď to povedali mame, dostali facku, aby boli ticho a nevymýšľali si. Ďalšiu zasa nechala babka kľačať v kúte pod krížom, aby sľúbila, že už nikdy to nikomu nepovie. Tých prípadov sú stovky.
Keď sa povie „dotiahnuť príbeh do konca“, čo to znamená pre teba? Dá sa to v takýchto prípadoch vôbec?
Keď je páchateľ za mrežami a viem, že už nebude ubližovať ďalším obetiam – ak hovoríme napríklad o pedofiloch. No napríklad pri týraní zvierat, ktoré riešim pravidelne, je to beh na dlhé trate. Každý mesiac zachránime množstvo psov a situácia sa nelepší. Tu ide o zmenu zákona, prísnejšie tresty a konečné riešenie týrania zvierat v osadách.
Človek má ale aj osobný život a asi sa po príchode domov nevieš len tak „vypnúť“. Stoja všetok ten stres a riziko, ktoré tvoja práca prinášajú, za to?
Už viem vypnúť a nežijem v strese. V živote je dôležitá rovnováha. Čo sa týka mojej práce, momentálne cítim, že to, čo robím, je správne a mám to robiť. Nemám z toho stres, som za možnosť byť novinárkou a, ak sa dá, pomáhať ľuďom, vďačná. Moja práca je pre mňa darom, lebo má pre mňa zmysel. Chcem, aby tu po mne jedného dňa niečo ostalo. Samozrejme, má to aj svoje riziká, no snažím sa ich eliminovať a je to moja voľba. A čo sa týka súkromia... Samozrejme mám aj súkromný život. Som veľmi veselý typ človeka a užívam si život ako sa len dá. Naozaj nie som stále len v práci. (smiech) Mám rodinu, priateľov a viem byť aj zamilovaná. Kto ma pozná, vie, že som veľmi emočný typ človeka. Vlastne v súkromí som asi úplne iná ako pôsobím na obraze.
Za posledné roky si získala množstvo cien. Čo je ale zadosťučinením pre teba?
Ľudia!
Facebook
Twitter