Dorástol do fyzickej výšky statného muža, no nevyrástol z detských snov, predstáv ani fantázie dieťaťa či tínedžera. Okrem prekladov próz zo španielskeho jazyka sa venuje predovšetkým písaniu diel pre deti a mládež, no nezabudol ani na dospelých. Z jeho pera vzišlo niekoľko televíznych večerníčkov, podľa jeho scenára nakrútili pre televíziu rozprávku Aj kone sa hrajú. Z Festivalu filmovej tvorby pre deti a mládež v americkom Chicagu si odniesol hlavnú cenu. Rovnako pochodil u nás, keď mu udelili Cenu Bibiany za Najlepšiu detskú knihu roka 2001, 2007 aj 2008. Prozaik, scenárista, publicista, redaktor i prekladateľ PhDr. Roman BRAT (1957).
Podľa množstva získaných ocenení možno usudzovať, že vaše práce rezonujú u odbornej kritiky. Máte aj ohlasy z radov čitateľov?
Umelecké dielo sa nikdy nepáči všetkým. Vždy oslovuje iba konkrétne skupiny prijímateľov. S tým musí autor rátať! Niektorí kritici nezriedka hľadajú v detským knihách takú mieru a podobu umenia, ktorej deti nerozumejú, akoby boli vo svojich postojoch priveľmi akademickí a zabudli, čo malých čitateľov priťahuje a čo majú radi. Deti moje knihy, chvalabohu, čítajú a mám na ne pekné ohlasy. V knihách potrebujú a celkom prirodzene hľadajú dobrý príbeh. Ak v diele absentuje, detský čitateľ sa nemá čoho chytiť a knihu nezriedka ani nedočíta. Takúto situáciu by som ako autor nechcel zažiť. Som rád, ak môžem deti upútať a ony si moje knihy kupujú alebo vypožičiavajú v knižniciach. Ale som ešte radšej, keď mi to povedia samy v rámci besied v knižnici či v škole. Často sa ma pýtajú na také detaily, že na okamih ostávam v pomykove, keď si na ne neviem spomenúť, lebo mnohé príbehy som napísal predsa len pred rokmi. Tie stretnutia s deťmi majú pre mňa úžasný význam. Nielenže ma nabíjajú energiou a novou chuťou písať ďalšie a ďalšie prózy, ale ako autor sa utvrdzujem v tom, či kráčam, alebo nekráčam po správnej ceste.
Inšpirovali vás pri písaní aj vaše dve deti?
Mojimi deťmi sa to začalo. Klasické večerné rozprávanie príbehov, čítanie známych rozprávok. Zažíva to hádam každý normálny rodič. No a keďže som vyštudoval literatúru, moje nezáväzné večerné príbehy prerástli do písania detských kníh.
Jedno z vašich diel pre najmenších čitateľov je ocenená kniha Tvrdohlavý baran. Ste svojou povahou tvrdohlavý a idete si za svojím cieľom?
Ako kedy. V niektorých veciach som dôsledný a tvrdohlavý, v iných ľahostajný a nevšímavý. Je to otázka motivácie. Čo sa týka kníh a detskej tvorby, som skôr dlhodobo zanietený a systematický. Deti a tvorba pre ne ma naozaj bavia.
Ozývajú sa kuvičie hlasy, že Slováci veľmi málo čítajú tlačené knihy, ba deti, a tobôž mládež v dospievajúcom veku, uprednostňujú počítače, smartfóny a elektroniku vôbec. Je to s nami - nečítajúcimi čitateľmi až také zlé?
Povedal by som, že situácia je primeraná veku dieťaťa a štandardom rodiny. Ak hovoríme o normálnych podmienkach v normálnej rodine, tak čitateľská gramotnosť detí nie je v takýchto podmienkach zlá. Rodičia dbajú na to, aby ich deti počúvali rozprávky, aby prichádzali do kontaktu s knihami a vo vyššom veku ich aj samy čítali. Nie je to s našou populáciou také zlé, akoby sa zdalo. Ostávam optimistom.
Pustiť sa do tvorby pre dospievajúcu mládež je dosť odvážne. Ak už nie pre nič iné, tak preto, že tínedžeri sú mimoriadne kritickí, nič im nie je dobré, stále hľadajú vzory kade-tade po svete. Čo vám dodalo odvahy?
Každý autor musí mať istú mieru odvahy, keď vstupuje so svojou tvorbou na trh. Pripomína mi začínajúceho boxera, ktorý vchádza do ringu, aby čosi dokázal, aby sa konfrontoval s tými najlepšími. Samozrejme, nie vždy uspeje, nie vždy mu zápas vyjde podľa predstáv. No jedného dňa... Máte pravdu, tínedžeri sú veľmi vyberaví a veľmi kritickí. Keď som vstupoval do tohto ringu, uvedomoval som si to. Napriek tomu ma viedli tie najlepšie pohnútky, lebo som mal informácie, že títo mladí ľudia nemajú čo čítať. Už nie sú deti, aby sa venovali rozprávkam, ale ešte nie sú dospelí, aby siahali po takýchto knihách. Potrebujú svoju literatúru, príbehy o sebe, o tom, čím žijú, čo cítia, o čom pochybujú... Vo viacerých prózach som sa usiloval im to dať. Hádam sa mi niečo z toho podarilo.
Vyštudovali ste odbor slovenčina - španielčina. Po absolvovaní FFUK ste nastúpili do Literárnej redakcie Slovenského rozhlasu. Čo bolo náplňou redaktora v takejto odbornej redakcii?
Vyštudoval som literatúru a jazyky, a v spomínanej redakcii som sa venoval príprave literárnych programov. Čo viac som si mohol želať? V rozhlase som zažíval dvadsať dva rokov prekrásnej práce s výnimočnými ľuďmi. Každý z nich bol odborníkom na niečo, na konkrétny literárny žáner, a spolu sme do vysielania zadávali od krátkej poézie až po veľké dramatizácie diel svetovej a slovenskej prózy takmer všetko. Ľudia mali naše vysielanie radi a my sme zaznamenávali na svoj program pekné ohlasy.
Programová štruktúra, v ktorej dominujú umelecké a vzdelávacie relácie, je, žiaľ, už minulosťou. Počúvate systematicky súčasné rozhlasové vysielanie, i keď ste sa stali dramaturgom televízie?
Od istého času vysielanie Slovenského rozhlasu sledujem pomenej. Nastali v ňom také zmeny, ktoré mi neboli a nie sú sympatické. Istá skupina ľudí negatívne poznačila umelecké vysielanie v rozhlase a poslucháči už dávno nedostávajú, čo naozaj potrebujú. Na škodu veci. Ľudia sa v toku času naozaj pohybujú na akýchsi sínusoidach. Raz stúpame hore a vytvárame priestor pre intelekt a rozlet ducha, inokedy klesáme dolu a zakrpatievame. V posedných rokoch zažívame to druhé.
Možno povedať, že patríte k našim najznámejším hispanistom, do slovenčiny ste preložili mnoho próz, scenárov i divadelných hier. Španielsky kráľ vás dokonca prostredníctvom veľvyslanca Španielskeho kráľovstva vyznamenal krížom oficiera Rádu za občianske zásluhy. Môžete tie zásluhy spresniť?
Propagácii španielskej a latinskoamerickej kultúry sa venujem celoživotne. Nielenže sa zaoberám prekladom diel španielskych a latinskoamerických autorov, ale v rozhlase som okrem iného takmer desať rokov pripravoval hodinovú reláciu Infoespaňa o kultúrnom a spoločenskom živote Španielska a krajín Latinskej Ameriky. Moja láska k týmto kultúram je očividná, čo však neznamená, že voči niektorým javom, čo sa vyskytujú v týchto krajinách, nie som kritický. Práve naopak.
Mnohé zo svojich príbehov ste zasadili do španielskeho prostredia. Chápu slovenské deti tamojšie súvislosti, ktoré sú mierne odlišné od tých našich?
Príbehy zo španielskeho či latinskoamerického prostredia som určil dospelým čitateľom, deťom len výnimočne. A čo sa týka milovníkov kníh, oni sa spoľahlivo orientujú v deji bez ohľadu na to, kde sa jeho hrdinovia pohybujú.
Z próz pre dospelých spomeňme knihu poviedok Útek do raja alebo román Pasodoble s prízrakmi. A zasa sme v Španielsku...
V Španielsku som našiel mnoho podnetov, o ktorých som chcel hovoriť. Boli to a sú to trochu iné témy než tie, čo nás trápia doma. Napríklad utečenci z Afriky, ktorí sa nezákonne plavia cez Gibraltársky prieliv, alebo Baskovia, ktorí na pokraji asimilácie bojujú o svoju identitu. Dnes Afričania znova utekajú cez Gibraltár do Európy. Ja som o nich písal už v roku 2000 v knihe Útek do raja.
Vaša manželka Mária je prekladateľkou zo švédčiny. Hovoríte vôbec doma, na Pošni, po slovensky?
Je pravda, že sme jazykovo disponovaná rodina. Nielen my s manželkou, ale aj naše deti hovoria viacerými jazykmi. V každom prípade však musím podotknúť, že všetkých nás živí slovenčina. Materinský jazyk, ktorý je pre nás absolútnou prioritou.
Anna Sláviková Foto: Archív R.B.
Facebook
Twitter