Na prelome 70. a 80. rokov už minulého storočia bola v Ružinove naplánovaná výstavba športového areálu. Mal pozostávať zo zimného štadióna, z krytého bazénu, letného kúpaliska a športovísk. V rámci prvej etapy bol postavený zimný štadión, ďalšia fáza zostala iba na papieri. Autorom projektu je architekt Tibor Gebauer, spoluautorom I. etapy je Vladimír Husák a II. etapy Pavol Paňák. Štadión Vladimíra Dzurillu, realizovaný v roku 1980, je výnimočné architektonické dielo, jeho kvality sa však strácajú pod vrstvami novších úprav a pôsobením času.
Všestranná hala
Zimný štadión sa nachádza na Ružinovskej ulici, v susedstve nemocnice a polikliniky. Ďalšie športoviská a bazény mali byť vybudované na ploche za štadiónom a smerom k Bajkalskej ulici. V hľadisku štadióna je priestor pre približne 3 500 divákov. Pomocné priestory ako šatne pre hokejistov a krasokorčuliarov, sauna, príslušná hygienická, personálna a technická vybavenosť sú umiestnené pod tribúnami. Hľadisko má tvar podkovy otvorenej na sever a divákom bol cez zasklené steny umožnený priamy kontakt s okolím. Hala je klimatizovaná, vyriešená v nej bola aj problematika ozvučenia a akustiky. Je preto vhodná okrem športového využitia aj na usporiadanie výstav, hudobných a iných kultúrnych podujatí. Hala štadióna má obvodovú konštrukciu z oceľových pilierov, vyplnenú zasklením. Prekrytá je priestorovou prútovou konštrukciou z oceľových rúrok, čistého rozponu 59,4 x 79,2 m. Túto konštrukciu si architekt Gebauer vyskúšal už skôr. Podľa jeho projektu pristavili za „starým“ zimným štadiónom na Trnavskej ceste tréningovú halu prestrešenú obdobnou konštrukciou. Hala mala však iné podpory aj rozlohu. Tento svoj prvotný návrh architekt zjednodušil a ružinovská hala bola realizovaná procesom suchej montáže.
Rešpekt k prostrediu
V riešení zimného štadióna (i pôvodného plánu celého areálu) je zhmotnený komplexný prístup, odborné kvality a výtvarný názor architekta Gebauera. V koncepcii využil danosti miesta – blízkosť rušnej mestskej tepny, mierne zvlnenie takmer rovinatého terénu a vizuálny kontakt s prostredím. Štadión odsadil od hlavnej komunikácie s vložením parkoviska a hraciu plochu zapustil mierne pod úroveň okolitého terénu – čím sa hala stala objemovo menej nápadnou. Použitím preskleného obalu štadióna umožnil divákom priehľad na Štrkovecké jazero, Malé Karpaty i bezprostredné okolie. Prevádzku štadióna sústredil dispozične vo vertikálnom smere, čím dosiahol ucelený tvar hmoty štadióna. Architektov koncept charakterizoval jeho blízky kolega architekt Skoček: „...predovšetkým ho formoval autorov zámer vytvoriť primárny vyabstrahovaný architektonický tvar, vylúčiť všetko zbytočné, prídavné, architektonicky malicherné.“
Úpravy a dostavby
V roku 1986 bola k štadiónu na takmer päťmetrovej stéle osadená socha Vlada Dzurillu od akad. sochára Jozefa Barinku. Jednoznačný a čistý koncept štadióna neskôr narušila prístavba funkčne opodstatnenej tréningovej haly so zázemím, pritom však bez ambícií na architektonické kvality. Taktiež pokrytie presklených stien haly reklamnými plochami porušilo princíp vizuálneho prepojenia interiéru s exteriérom a devalvuje celkový architektonický výraz. Štadión v súčasnosti spravuje Ružinovský športový klub. Obyvateľom Ružinova i širšej oblasti ponúka cenný priestor na realizáciu športových aktivít vrátane priestoru novej curlingovej haly. Samotná budova štadióna by si však zaslúžila väčšie porozumenie, aby Ružinovčania mohli byť právom hrdí na toto mimoriadne architektonické dielo. Článok vznikol v rámci projektu č. APVV-0375-10, podporeného Agentúrou na podporu výskumu a vývoja
Katarína Andrášiová
Autorka pracuje v Ústave architektúry SAV
Facebook
Twitter