Nech by sa dialo čokoľvek, všetko vie obrátiť na humor. Vzácna povaha. Pozoruje politikov i obyčajných ľudí a potom ich zveční v karikatúrach, kreslených vtipoch či grafikách. Samozrejme svojským, originálnym spôsobom. Venuje sa však aj olejomaľbám a vydavateľskej činnosti. Optimista, realista a pozitívny človek, maliar a humorista MILAN STANO (1949)
Pol storočia žijete v Bratislave, no stále sa hlásite k svojej rodnej Kálnici. Čo vás na tej dedine tak fascinuje?
Každý odniekiaľ pochádza, každý má niekde korene. Tie moje sú v Kálnici v Inoveckých horách. Prežil som tam šťastné detstvo, ktoré je doteraz mojím veľkým inšpiračným zdrojom. Spomínam ju aj vo svojej najnovšej knihe Maľba, ktorá je vlastne mojou monografiou. Už od malička nás rodičia spolu so sestrou viedli k práci, a tak som na vlastnej kožu zakúsil vari všetky činnosti, ktoré sa v kolobehu ročných období striedali. Najprv som pásol husi, neskôr kravy, pomáhal som na poli keď sa sialo, pri žatve, vykopávaní zemiakov, v zime pri zabíjačke, zbieral som slivky, miešal som veľkou varechou v kotle kde sa varil lekvár, prikladal do pahreby. Tieto roboty dnešné deti už tuším ani nepoznajú. No a všetko to, čo som na vlastné oči videl a skúsil, som neskoršie kreslil a maľoval.
Ako 15-ročný chlapec ste prišli študovať do Bratislavy. Spomínate si na prvé dotyky s veľkomestom?
Na silné momenty v živote sa len tak ľahko nezabúda. Keď som v roku 1964 prišiel do Bratislavy, býval som v internáte na terajšej Špitálskej ulici oproti dnešnému Tescu. Hovorili sme mu „U mŕtvoliek“, lebo vo dvore bolo pohrebníctvo. A náš internát bol kedysi kláštor. V pivniciach sme si rúbali drevo, aby sme mali čím kúriť. Takže v podstate sa môj život ani veľmi nezmenil. Po čase v intráku urobili ústredné kúrenie, tak sme nepotrebné pivnice prerobili na klub, v ktorom sme mávali rôzne kultúrne podujatia. Recitovával tam i náš spolužiak, neskôr slávny režisér Jožko Bednárik, a my, výtvarníci, sme poriadali výstavy. Naproti internátu bola krčma Albánka, kam sme chodievali na pivo. Kreslil som v nej portrétry štamgastov. Tam som vlastne dostal aj svoj prvý honorár od jedného z nich - dve pivá. V škole, aj v internáte, bola veľmi tvorivá atmosféra. Každý chcel niečo dosiahnuť, niečo vytvoriť, chceli sme čo najviac vedieť, hádali sme sa o umení. Debatovali spolu grafici, sochári, fotografi i konzervatoristi. Býval tam s nami aj Jaro Filip, Igor Rumanský, Vlado Franc, neskôr Peter Dvorský.
Vyštudovali ste odbor grafika na Strednej škole umeleckého priemyslu. Potom ste študovali maľbu u profesora Ernesta Zmetáka. Čo vás priviedlo na myšlienku kresliť karikatúry?
Keďže som mal večné problémy ako si zarobiť peniaze, lebo moji rodičia boli opatrní v udeľovaní vreckového, predával som stravné lístky, vykladal tovar v prístave, robil v Pozemných stavbách. Z tej práce som bol veľmi vyčerpaný, až som dostal spásonosný nápad. Veď kresliť viem, humorné myslenie mám tiež, začal som teda ako 16-ročný kresliť karikatúry. Kreslil som všade, kde sa len dalo - na internáte, v škole, v knižnici. Mal som so sebou množstvo malých papierikov a malú ceruzku. To preto, aby mi neprederavila vrecká. A robil som si poznámky, kreslil nápady, z ktorých som si potom vyberal námety a rozkresľoval ich.
Chceli ich v redakciách novín a časopisov?
Zoznámil som sa s množstvom novinárov, s ktorými sa doteraz priatelím. V Knižnej revue bol vtedy redaktorom básnik Gusto Hupka, ktorý uverejňoval moje veci. Neskôr som sa mu revanšoval, keď som mu vo svojom časopise Kocúrkovo uverejňoval jeho veselé memoáre. V denníku Ľud bol redaktorom Šaňko Karšay, tomu som potom vytvoril v Kocúrkove vlastné rubriky. V študentskom časopise Echo mi uverejňoval kresby bývalý veľvyslanec v USA Martin Bútora, v Hlase ľudu mi dával karikatúry Ďuso Lörinc, v Kultúrnom živote Kornel Földvári a Janko Čomaj v Smene.
Aj keď sa v dnešných časoch výtvarné umenie u nás ťažko predáva, duša vám piští práve po olejomaľbách. Čomu sa radšej venujete - figurálnej maľbe alebo prírodným motívom?
Mám rád aj figurálnu maľbu, no milujem prírodu a maľovanie v krajine. Je to niečo mimoriadne, keď na seba nechávam vplývať slnko, nálady počasia, farebnosť kopcov, stromov alebo vody.
Ktorý z vašich pedagógov mal na vás mimoriadny vplyv?
Najviac ma ovplyvnil môj učiteľ a priateľ zaslúžilý umelec Ernest Zmeták. Bol mojím druhým otcom. Dokonca sa aj narodil v tom istom roku 1919 ako môj otec. Zmeták ma naučil nielen remeslu, kompozícii, farebnosti, ale i kritickosti k sebe, svojej tvorbe i tomu, že celý život musí umelec študovať, vzdelávať sa, aby sa mohol ďalej rozvíjať. Vravel mi, že mladý umelec by mal čo najviac cestovať, spoznávať iné krajiny a kultúry. V tom mal veľkú pravdu, lebo tým sa stáva človek tolerantný aj k iným. A tam, vo svete, viac pochopí i to naše slovenské a bude si to viac vážiť. Veď naozaj, koľkokrát ani nevieme, že na Slovensku, na tom malom kúsku Európy, máme jedinečnú ľudovú architektúru, ľudové umenie, ktoré nám pomaly mizne preč do nenávratna.
Rodinný dom v Prievoze, v ktorom bývate vyše štyridsať rokov s rodinou sa stal zároveň vaším ateliérom, ba v posledných rokoch aj redakciou. Vmestia sa do neho všetky tie nápady, ktoré sa vám roja v hlave?
Každý tvorivý človek potrebuje pre svoju prácu hlavne pokoj a primerané prostredie. Ako karikaturistovi mi stačí kútik pri stole, kde ceruzkou či perom zaznamenávam na papier svoje námety. V hlave mám priehradky a páky. Keď zatiahnem pomyselnú páku a v mozgu sa mi roztočia kolieska, tak sa sypú námety. No priznám sa, nie vždy sa mi podarí nájsť tú páku, a tak niekedy iba triedim papieriky s poznámkami a vtipmi. Tie potom postupne rozhýbu môj zmysel pre humor, no aj vážne veci. Na múzy neverím, i keď viem, že občas tvorivých ľudí navštevujú. Verím skôr na malých šašov a klaunov, ktorí mi chodia po pracovnom stole a ponúkajú mi, aby som nakreslil taký a taký vtip alebo ma upozorňujú, čo je „srandovné“. Treba mať svojich pomocníkov, ale väčšinou si musím všetko urobiť sám a sám aj niesť svoju kožu na trh. Tie tvorivé chvíle sú najkratšie a prinášajú mi dobrý pocit z toho, že niečo vzniklo a niekoho tým rozosmejem a poteším.
Možno vaši susedia Prievozšťania ani netušia, že ste aj spisovateľ....
Doteraz som napísal niekoľko kníh, ktoré som i ilustroval: Kálnické príbehy 1, 2, Veselá kronika, Dva životy Rudolfa Schustera, Humor zo života starých a nových Slovákov, Anekdoty o papalášoch, Kocúrkovo a jeho príbeh, Slovensko v anekdotách, Blondínky v anekdotách, SR v anekdotách, Policajti v anekdotách, Socializmus v anekdotách, Putovanie za obrazmi, Chvála krajiny, Maľba. Podieľal som sa na viacerých knihách ako spoluautor. Za svoju tvorbu som získal niekoľko ocenení, naposledy Cenu E. E. Kischa za knihu Putovanie za obrazmi. Vypúšťam zo života „pseudoproblémy“, neriešim hlúposti a každé ráno sa teším na nový deň, čo v ňom vytvorím a urobím. A to je pre mňa dôvod na dobrú náladu. Rád sa smejem, pretože nevidím dôvod, prečo by som sa nemal.
Anna Sláviková Foto: archív M. Stana
Facebook
Twitter