Musieť odísť zo svojho domova, prežiť stratu blízkych, báť sa o tých, ktorí ostali doma a nevedieť, ako vás príjmu v inej krajine, je náročné bez ohľadu na to, na akom aute prídete. Toto sú len dva z osudov veľkého množstva tých, ktorí našli svoje dočasné útočisko u nás v Ružinove.
Utekala s deťmi a chorá na rakovinu
Matku štyroch detí, 41-ročnú Svetlanu, vyhnala vojna z Doneckej oblasti na Ukrajiny. Pred vojnou žila spokojný život, celá rodina sa tešila na príchod ich štvrtého dieťaťa. V 32. týždni tehotenstva diagnostikovali Svetlane zhubný nádor. Šesť dní pred začiatkom vojny absolvovala predčasný pôrod cisárskym rezom a operáciu, no na rozšírené metastázy jej museli nasadiť chemoterapiu. To však už na Donecku vypukli boje a po prvej dávke chemoterapie Svetlane v nemocnici oznámili, že ďalšie pre ňu už nemajú.
V zúfalej situácii, s neliečenou rakovinou, dvomi staršími deťmi a niekoľkodňovým bábätkom, odišla na radu svojej známej do Užhorodu. Tam podstúpila druhú chemoterapiu, ale dozvedela sa, že v liečbe u nich už pokračovať nemôže. Lekári jej dávali iba dva mesiace života. Cez ďalší kontakt sa o jej príbehu dozvedel riaditeľ onkologického centra v Bratislave, a tak Svetlana - bez najstaršieho 20-ročného syna - odišla s 15-ročným synom, 12-ročnou dcérou a niekoľkotýždňovým bábätkom do Bratislavy. Tu pokračovala v chemoterapii a po ročnej úspešnej liečbe prešla do doliečovacej fázy.
Svetlana s deťmi žije teraz v Ružinove, dve staršie sa podarilo umiestniť do základnej školy a s najmenším, ročným synčekom Nazarom, je doma. Neskôr za rodinou prišiel aj Svetlanin manžel, našiel si prácu v Petržalke a o rodinu sa príkladne stará. Najstarší syn Daniel ostal na Ukrajine. Svetlana je doteraz v úžase, pretože ani sama presne nevie, kto všetko jej na Slovensku pomohol. Ozývali sa jej neznámi ľudia, ktorí boli ochotní pomôcť jej v jej neľahkej situácii. Je za to nesmierne vďačná každému z nich. Svetlaninou túžbou a túžbou celej rodiny je vrátiť sa čím skôr domov – na Ukrajinu.
Chcú pokračovať tam, kde skončili
Starším manželom Viktorii a Volodymyrovi z Dnepropetrovska hneď po vpáde ruských vojsk na Ukrajinu zavolala ich jediná dcéra, ktorá je vydatá na Slovensku a v Bratislave žije už päť rokov. Nástojila, aby okamžite prišli do Bratislavy. Urobili tak hneď, keď videli, že boje v oblasti, kde žili naberajú na intenzite. Ich príbeh je síce menej dramatický ako príbeh Svetlany, no ani pre ľudí v ich veku, ktorí boli zvyknutí na svoj život na Ukrajine, nebol odchod do inej krajiny jednoduchý.
Od začiatku im pomáhali dcéra so zaťom, dokonca ich zapísali aj na kurz slovenčiny. Život na Slovensku vidia ako veľmi pohodový, Slováci sú podľa ich skúseností pokojní a nekonfliktní. Okrem nátury Slovákov obdivujú v Bratislave históriu. Za rok, ktorý tu prežili, stretli množstvo ľudí, ktorí im nezištne pomohli, vrátane úradov. Ale aj napriek tomu, že majú v Bratislave svojich najbližších – dcéru, zaťa a vnuka – túžia sa vrátiť domov, na Ukrajinu, a v pokoji tam dožiť.
Facebook
Twitter