Lietam v tom tiež je nielen hitom Paľa Haberu, ale aj knižný hitom spisovateľky Kristíny BALUCHOVEJ (1983). Tematike lietania sa venovala aj v ďalších svojich knižkách určených najmä deťom. V tituloch Kapitán Padák & Straty a nálezy i v jeho pokračovaní Pašerácka spojka odhaľuje dobrodružstvá života dopravného pilota. Pozýva čitateľa na palubu lietadla a následne na spanilý výlet okolo našej planéty.
Ženy málokedy inklinujú k technickým či zemepisným témam. Čo poskytuje podnety vám pre takúto, bežnému smrteľníkovi vzdialenú, problematiku?
Lietanie sa so mnou vlečie od mojej prvej knihy. Päť rokov som pracovala ako letuška pre už neexistujúcu spoločnosť SkyEurope Airlines a práve spomínaný prvý román Lietam v tom tiež (Evitapress, 2011) čerpá z množstva zážitkov a skúseností prežitých na palube lietadla. Samotné obdobie „v oblakoch” ma inšpirovalo k písaniu príbehov z takéhoto atypického prostredia. Novela Let 365 sa tiež odohráva vo výške niekoľko tisíc metrov nad morom a posledné dve knihy z edície pre deti a mládež, Kapitán Padák, sú určené malým i veľkým fanúšikom lietania a cestovania.
Ako sa možno stať letuškou? Pekný vzhľad na to asi nestačí...
Myslím si, že nie. Samozrejme, pre prácu letušky je nutné absolvovať prípravný kurz, ktorý trvá približne tri mesiace. Naučí kandidáta všetky informácie a postupy potrebné pre bezpečnú prevádzku letu. Súčasťou prípravy je tiež kurz prvej pomoci, či praktický nácvik hasenia požiaru a zachraňovania cestujúcich po núdzovom pristátí na vode. Pravdaže, je potrebné aktívne ovládať cudzie jazyky, v mojom prípade to bola angličtina a nemčina (neskôr som si doplnila aj základy z ruštiny i španielčiny). Veľmi dôležité je tiež, aby bol uchádzač v dobrom zdravotnom stave, a najmä, aby mal rád prácu s ľuďmi a dobre zvládal stresové situácie.
V posledných dvoch dielach z edície Kapitán Padák (Straty a nálezy, 2016 a Pašerácka spojka, 2017) neopisujete autentické skúse- nosti, ktoré ste zažili počas svojej práce, ale rozhodli ste sa pozvať v nej čitateľov na výlet okolo našej planéty Zem. Pre akú vekovú kategóriu je toto čítanie a prečo ste ju adresovali práve mládeži? Keď organizujem autorské čítania, väčšinou najlepšie reagujú deti vo veku 8 až 11 rokov, teda tretí až piaty ročník základných škôl. Často však dostávam milú spätnú väzbu aj od dospelákov. Napokon, mnohí z nás niekedy v detstve túžili po tom, že sa stanú pilotmi. Prostredníctvom mojich kníh sa nimi môžu stať už od ich prvej strany. Dôvod, prečo v poslednom čase píšem najmä pre deti, je jednoduchý: Sama som v detstve veľmi rada čítala a tiež som sa stala mamou, takže, prirodzene, viac uvažujem nad detským svetom. Taktiež dúfam, že deti sa vďaka mojim príbehom nielen zabavia, ale aj niečo nové naučia. Napríklad koľko váži taký Boeing, kto zostrojil prvý padák, v akej letovej hladine, teda výške, sa ocitnete, keď letíte napríklad na dovolenku...
Venujete sa nielen tvorbe pre deti, píšete aj básne pre dospelých. Konkrétne zbierka veršov Ako kaluže zahŕňa intímnu lyriku. Nerobí vám takéto preskakovanie z jednej témy na inú a tiež zmena spôsobu písania problémy?
Nie, môj život je pestrý. Veľmi záleží od môjho naladenia. Niekedy mám obdobie, že píšem iba poéziu a texty piesní, inokedy niekoľko týždňov nenapíšem ani verš. Tempo, načasovanie a „objem” sú u mňa veľmi nepredvídateľné! Ale tak je to fajn.
Kniha Kamoši z vypáraného svetra je plná roztomilých postavičiek, ktoré si deti rýchlo obľúbia a stanú sa ich kamarátmi. Odkiaľ ste zobrali námet pre takéto písanie?
Kamoši z vypáraného svetra sú arteterapeutickým projektom (ide o liečbu prostredníctvom umenia), ktorý začala moja kamarátka Bronka Plešková. Tá zo zvyškových priadzí uháčkovala postavičky a ja som ku nim dotvorila životné príbehy. Ružena Nabrúsená, čo sa hnevá na celý svet, nešťastne zaľúbený Uzol Námornícky, ktorý hľadá svoju kotvu, či Čmeliak Fúzač, ktorému sa vysmievajú kvôli jeho vzhľadu. Každý príbeh nesie v sebe posolstvo: Nik na svete nie je zbytočný a sám, a vôbec nie je na škodu, ak je niekto iný... Toto sa usilujem čita- teľovi veselou formou sprostredkovať.
Oblasť textílií a sveta módy je vám zrejme veľmi blízka. Asi aj preto za vašej účasti vznikol projekt Šaty robia človeka. Je iba o súčasnej móde v obliekaní alebo zahŕňa aj iné artefakty?
Šaty robia človeka predstavuje jeden z projektov Občianskeho združenia P(l)uto, ktoré som založila v roku 2011. Naším hlavným cieľom bolo venovať sa sociálnej inklúzii netradičnou formou, napríklad tým, že sme spojili známeho návrhára Borisa Hanečku s chránenou dielňou Dom svitania, kde vznikli unikátne šaty. Také, čo robia človeka! Chceli sme ukázať svetu, že ľudia s postihnutím dokážu byť veľmi tvoriví a aktívni a treba ich podporovať. Aj preto sme tri roky prevádzkovali „charity” obchodík Plutošop, ktorý prezentoval výrobky takmer tridsiatich chránených dielní, domovov sociálnych služieb či iných občian- skych združení. Naše Pluto už v súčasnosti, žiaľ, nie je aktívne. Verím však, že po nás ostala stopa a najmä inšpirácia.
Možno by to o vás nikto nepovedal, no venovali ste sa práve sociálnej sfére. Čo mladú a vizuálne príťažlivú vzdelanú ženu môže priťahovať k charitatívnej činnosti?
Vyštudovala som psychológiu a v určitom momente som pochopila, že to, čo v živote máme a dosiahneme, nesmieme vnímať ako samozrejmosť. Nikdy mi nič samo od seba nepadlo z neba. Vyrastala som vo veľmi skromných pomeroch v malom meste pod Tatrami, mám však pocit, že treba životu aj niečo vrátiť. Preto som založila spomínané občianske združenie, ktoré už svojím názvom symbolizuje ľudské puto. Počas piatich rokov aktívneho pôsobenia som P(l)utu venovala väčšinu svojej energie aj finančných prostriedkov (aj honoráre z kníh), a to všetko popri bežnej každodennej práci. Dúfam, že som tým niekomu aspoň trochu pomohla a že tok dobrých skutkov funguje aj naďalej...
Ako sa vám darí v súčasnosti?
Minulý rok som sa vrátila do Bratislavy zo Spojených arabských emi- rátov, kde som vyše troch rokov žila a pôsobila, a kde sa mi narodila aj dcérka Vilma. Tá je momentálne hlavnou organizátorkou mojich dní a nocí. Aktívne sa venujem písaniu, tiež autorským čítaniam, nedávno som absolvovala veľké „turné” po slovenských knižniciach. Navštívila som Prievidzu, Hlohovec, Ružomberok i Žarnovicu. Človek toľko cestuje po svete a pritom Slovensko poriadne nepozná! Ja našu krajinu spoznávam cez knižnice. Teší ma fakt, že ľudia stále čítajú a žijú príbehmi.
Prezradíte, aké knihy sa črtajú na obzore?
Momentálne pracujem na jednej „dospeláckej” novele, a na treťom pokračovaní Kapitána Padáka. Ten napovie čo-to o práci letušiek, ale priblíži aj, samozrejme, iné zaujímavosti. V knihe sa spomína Amelia Earhartová, prvá pilotka, ktorá preletela Atlantik, a tiež slovenský unikát - lietajúce auto aeromobil. Ak ma teda uvidíte v niektorej ružinovskej kaviarni, ako zamyslene ťukám do klávesnice, vedzte, že pravdepodob- ne som „niekde v oblakoch“.
Keďže navštevujete ružinovské knižnice, je predpoklad, že aj v našej mestskej štvrti bývate. Je Ružinov podľa vás vhodným prostredím pre tvorivú činnosť?
Bývanie v Ružinove sa mi veľmi páči. Často sa chodievam s dcérkou poprechádzať k Štrkoveckému jazeru, mám veľmi rada vodné plochy, môžem tam pozorovať let vtákov. Ten je pre mňa inšpiratívny v kaž- dom ročnom období.
Anna Sláviková foto: archív K. Baluchovej
Facebook
Twitter