Po druhej svetovej vojne sa na Slovensku začala masívna obnova zničených miest a dedín. Architekt Dedeček, ako jeden z prvých povojnových absolventov bratislavskej fakulty architektúry, bol tiež rýchlo zapojený do tohto procesu. V päťdesiatych rokoch nastúpil do bratislavského Stavoprojektu, do ateliéru špecializovaného na navrhovanie škôl. Ateliér vedený architektom českého pôvodu Rudolfom Miňovským mal za úlohu produkovať typové projekty základných a stredných škôl, ktorými by bolo možné vyriešiť čo najrýchlejšie akútny nedostatok škôl v mestách, ale aj na vidieku celého Slovenska.
Nevďačnú úloha navrhovať univerzálne stavby vhodné ako pre mesto, tak aj pre vidiek, však architekti úspešne zvládli, takzvaná škola bratislavského typu bola realizovaná až na 50 miestach Slovenska a projekt ako taký bol ocenený ako najlepší typ školy pre vidiek v Československu. Dedeček však s projektom nebol spokojný, romantická poloha sedlových striešok a zdobených fasád, ktoré mali tieto školy, neboli blízke jeho naturelu. Architekt sám vravel, že sa mu projekt zdal príliš neflexibilný, nevhodný pre novú modernú výučbu a ani pre mestské prostredie. Začal teda pracovať na ďalšom projekte typovej školy ktorý bol určený predovšetkým pre mestské prostredie, pre novo budované sídliská v Bratislave. V spolupráci s Miňovským zrealizovali práve v Ružinove na Bajkalskej ulici prvý prototyp tejto školy. Budova dnešného súkromného gymnázia, dokončená v roku 1958, ilustruje, ako sa menili predstavy architektov o tom, ako by mali správne školy vyzerať. Architektov už nezaujímal až tak vonkajší výzor škôl, ako to, koľko prirodzeného slnečného svetla bude vchádzať do jednotlivých tried, či aké sú ich ideálne rozmery a tvary, aby každý žiak videl a počul, čo sa deje pri tabuli. V škole na Bajkalskej, aj vďaka okliešteným normám, nemohli architekti použiť návrhy moderných štvorcových tried, kde sa malo pri vyučovaní sedieť v kruhu podobne, ako je to zaužívané v amerických školách.
Bezchodbová škola v zeleni
Dedečkove školské inovácie, ktoré nielen navrhoval, ale boli aj témou jeho doktorandského výskumu, smerovali k vytvoreniu školy, ktorá by bola nie jedným veľkým objektom, ale súborom menších budov umiestnených v zeleni, v parku. Takto rozmýšľalo v tomto období viacero architektov aj v zahraničí. Predovšetkým švajčiarski architekti päťdesiatych a šesťdesiatych rokov minulého storočia experimentovali s možnosťou maximálneho prepojenia tried s vonkajšou prírodou. Akiste aj pod vplyvom týchto prác vznikol projekt takzvanej Pavilónovej školy bratislavského typu. Je to škola vytvorená zo štyroch samostatných typov budov, ktoré mohli byť kombinované podľa veľkosti školy a mohli byť ľubovoľne rozložené na školskom pozemku. Tento experiment z roku 1958 architekt aplikoval na viacerých miestach v Bratislave - prvýkrát na Trnávke na Vietnamskej ulici, kde v časti budov dnes sídli polícia. Neskôr bol tento typ školy postavený na novom sídlisku Ružinov, kde dodnes školy fungujú. Je to dnešná Obchodná akadémia a Špeciálna základná škola na Nevädzovej ulici, ďalej Spojená škola na Tokajíckej ulici a nakoniec neďaleko stojaca Základná škola na Medzilaboreckej ulici. Všetky tieto tri školy sú postavené na základe rovnakého projektu, avšak každá z nich má svoj vlastný urbanizmus, svoje vlastné originálne rozloženie jednotlivých pavilónov v zeleni školských dvorov. Architektovi sa v týchto projektoch podarilo zrealizovať experiment školy bez chodby s pozdĺžnymi triedami presvetlenými z dvoch svetových strán orientovanými len okolo na stred umiestnených schodísk. Triedy s tabuľou neobvykle umiestnenou na širšej stene mali podnecovať k „americkému“ polkruhovému rozloženiu lavíc. A pre tento účel boli pôvodne, architektom Jaroslavom Nemcom navrhnuté aj špeciálne jednomiestne lavice, ktoré boli mobilnejšie a bolo z nich možné vytvárať rôzne zoskupenia sedenia.
Pavilóny ako spôsob pohybu na vzduchu
K pavilónom takzvaných „kmeňových učební“, ďalej patril pavilón špeciálnych učební, ktorý bol tvorený triedami laboratórneho typu, určenými pre vyučovanie fyziky a chémie. Boli navrhnuté pre menší počet žiakov, ktorí tu mohli na špeciálnom zariadení robiť praktické pokusy. Samozrejme, školám nechýbal ani pavilón s jedálňou a pavilón telocvične. Neobvyklosť riešenia týchto škôl prinášal aj trochu iný spôsob vyučovania, alebo, lepšie povedané, iný spôsob dozoru nad žiakmi. Deti už neboli uzavreté v jednom veľkom objekte, a nepohybovali sa po dlhých školských chodbách, ale museli prechádzať medzi jednotlivými pavilónmi po vonku na čerstvom vzduchu, čo bolo jedným z hlavných zámerov architekta pri navrhovaní týchto škôl. A práve tento bezchodbový experiment, ona väčšia sloboda a mobilita žiakov sa stala hlavným kameňom úrazu ďalšieho stavania takýchto škôl. Ministerstvo školstva totiž už pár rokov po prvých realizáciách týchto škôl upravilo normy školských stavieb, pričom pre základné školy preferovalo monoblokové riešenia, teda tradičné školy v jednom dome, v ktorých sa dali žiaci lepšie ustrážiť. Samostatnosť a určitá zodpovednosť malých žiačikov, ktorá fungovala v Švajčiarsku, sa u nás, bohužiaľ, neujala, no dodnes z jej atmosféry čosi cítiť na zelených školských dvoroch ružinovských pavilónových škôl.
Peter Szalay
Foto: Archív architektúry 20. Storočia ÚSTARCH SAV, R. Hoblík
Facebook
Twitter