Prešli dva mesiace od začiatku hroznej vojny a na ukrajinčinu v našom okolí sme si už zvykli. A práve tento zvyk ukázal to najlepšie a zároveň o najhoršie v nás. Máme okolo seba ľudí, ktorí stále dokážu pomáhať a nejde o to, aký plný je ich nákupný košík, ponúknu to, čo môžu. Niektorí jedlo, niektorí svoj čas a niektorí strechu nad hlavou. A toto nie je ani miesto ani čas na úvahy o príspevkoch, pretože vzdať sa súkromia je viac ako mnohí z nás kedy dokážu.
Ľudia, ktorí sem prišli, sú ako my. Aj my máme susedov a kamarátov na lepších aj na horších autách. V drahšom oblečení aj v takom z Miletičky. Takých, ktorí veľa cestovali a hovoria niekoľkými jazykmi. Ale aj takých, ktorí sa dohovoria len po slovensky. Takých, ktorí si nepripúšťajú to zlé, ale aj takých, ktorí to nesú horšie. Skúsme si predstaviť, aké by to bolo stratiť všetko. Nevedieť, kedy sa budeme môcť vrátiť a či vôbec budeme mať kam a za kým. A nedovoľme, aby vyhralo to sebecké v nás.
foto: Alena Ulejova
Facebook
Twitter