Hoci žije päťsto kilometrov západne od Bratislavy, stále udržiava kontakty so Slovenskom. Účinkuje v množstve zábavných programov, nebojí sa ani odvážnych exibícií na ľade, na tanečnom parkete, je členkou porôt a zmerala si sily aj v obľúbenej televíznej šou Tvoja tvár znie povedome. V minulosti nahrala viacero platní, účinkovala v mnohých programoch, nakrútila celovečerný film Pacho, hybský zbojník. Speváčka, zabávačka EVA MÁZIKOVÁ (1949).
Už od malička ste vystupovali na verejnosti. Spomeniete si ešte na tie úplné začiatky?
Rodičia, po ktorých som pravdepodobne zdedila hudobný talent, si neraz zaspomínali na to, ako som sotva trojročná naspievala k ockovým narodeninám veľkú gramoplatňu so slovenskými ľudovými pesničkami. Od druhej ľudovej som potom sedem rokov chodila do hudobnej školy na klavír a spev, neskôr aj na balet. Takže, ak bolo treba v rámci školy zaspievať, zahrať či zatancovať, zakaždým som bola k dispozícii. Ani na SVŠ-ke som nechýbala v žiadnom kultúrnom programe. Našťastie som mala aj dar reči. Vystúpiť a čosi ukázať zo svojich daností mi ani pred množstvom ľudí nerobilo nijaké problémy.
V mladosti ste veľa športovali. Nepomýšľali ste na športovú kariéru?
Plávala som, hrala volejbal. Viaceré športové disciplíny mi boli blízke, no spev ich časom zatienil. Najnovšie si udržiavam kondičku aj vďaka golfu, ktorý ma doslova nadchol.
Čo dalo podnet pre profesionálnu dráhu speváčky?
Ako 16-ročná som sa prihlásila do súťaže Hľadáme spevácke talenty. Hoci doma, teda u rodičov ani u mladšieho brata, som podporu pre svoje spevácke aktivity nenašla, moji spolužiaci zo školy ma priam donútili, aby som si podala prihlášku. Táto celoštátna súťaž amatérskych spevákov ma akýmsi prirodzeným spôsobom nasmerovala k ďalším úspechom, akým bola účasť na súťaži Zlatá kamera, strieborná aj zlatá Bratislavská lýra, či niekoľko cien v Detvianskej ruži, druhé miesto na festivale v poľských Sopotoch, ba i celkom slušné umiestnenie v Belgicku a v Japonsku.
Za úspešnú reprezentáciu možno považovať aj vaše dlhoročné pôsobenie s orchestrom Braňa Hronca a jeho brata Vlada, známych z Čajov o piatej na vysokoškolských internátoch...
S týmito dvoma, vtedy ešte chalanmi, ich kapelou, aj s Evkou Kostolányiovou sme v rámci koncertných turné precestovali celé bývalé Československo, ale aj Európu i ďalšie kontinenty. Boli to super časy.
Tu, na Slovensku, ste boli v rokoch 70. a 80. doslova hviezdou. Prečo ste odišli do Nemecka?
Za láskou. Za manželom. Spočiatku som aj tam vystupovala na koncertoch, v televízii ARD, ZDF, ORF, vydala som zopár platní a vysielali ma vo viacerých médiách. Potom prišla vytúžená rodina, a to bol dôvod pre novú úlohu. Tú najkrajšiu, ktorú môže žena plniť -úlohu matky.
Váš syn Benjamin vyrástol, stal sa počítačovým expertom ako jeho otec a vy ste zrejme pocítili túžbu realizovať sa umelecky. Nerobilo vám adaptovanie sa na nové podmienky ťažkosti?
Benjamin vyštudoval vážnu hudbu, mal dokonca naštartovanú celkom sľubnú kariéru umelca, no potom sa zaľúbil do techniky..... Režisér Jožko Bednárik ma oslovil, či by som nechcela účinkovať v muzikáli Klietka bláznov. Ponuku som prijala, a tento titul šiel na Novej scéne takmer päť sezón. Nasledovali ďalšie ponuky, ako bolo nakrúcanie televíznej Šlágerparády, „porotcovanie“ v tanečnej súťaži Let´s dance , Tvoja tvár znie povedome. Okrem iných, ušla sa mi aj úloha imitovať a spievať piesne Františka Krištofa Veselého, čo ma nesmierne potešilo, ale dalo aj riadne zabrať. Som rada, že so mnou na Slovensku stále rátajú.
Žijete v bavorskom mestečku pri Mníchove, čo je takmer 500 kilometrov odtiaľto. Udržiavate stále kontakt s Bratislavou, konkrétne s rodným Ružinovom?
Samozrejme, veď mi v nej žije milovaná mama, aj brat s rodinou. Žiaľ, teraz nemám veľa času cestovať hore-dolu, pretože sa nám po dlhom čakaní narodila vnučka Lily, využívam preto každú chvíľku, aby som mohla byť s ňou. A vôbec - chcem si užívať nové chvíle, ktoré mi život doprial, byť čo najviac so synom, nevestou, vnučkou i psíkom labradorom, ktorý dostal také austrálske či priam svetové meno Sydney. Tie chvíle, keď sme všetci spolu, považujem za vzácne a prekrásne zároveň. Vtedy sa stávam akousi inou, mladšou, vynárajú sa mi spomienky na moju mladosť prežitú s rodičmi. Mala som totiž prekrásne detstvo, často sme chodili do Tatier i na Liptov, skadiaľ pochádza moja mamička. A zisťujem, že život je krásny v každom veku. Usilujem sa dopriať vnučke všetko to, čo s láskou dávali rodičia mne. Všetko sa akosi mimovoľne opakuje. Taký je už život, a to je na ňom krásne. Užívam si to. Prajem čitateľom Ružinovského echa podobné pocity, veľa dobrého zdravia a krásnych chvíľ. Prichádzajú Vianoce, dopriala by som im, aby ich prežili bez stresu, nech sa im podarí stráviť sviatky v kruhu svojej rodiny i tých, ktorých majú najradšej. Tieto krásne sviatky si treba užiť v pohode a s láskou.
Anna Sláviková, foto: Agentúra VIPMEDIA
Facebook
Twitter