Pomenovania ulíc, námestí a parkov hovoria veľa o hodnotách, ktoré vyznávame a o svete, v akom chceme žiť. Meniť ich alebo pridávať nové je jednou z najcitlivejších tém v spoločnosti, najmä ak reflektujú dobu, ktorá nie je taká vzdialená. Jedným z mien, ktoré nerozdeľujú, ale, naopak, spájajú, je Alfréd Wetzler. Roky strávil ako zamestnanec našej knižnice, v Ružinove bol po ňom tento rok pomenovaný park a poslanci hlavného mesta navrhujú vyčleniť na jeho zveľadenie v budúcoročnom rozpočte 40-tisíc eur. Po novom roku príde do kín film režiséra Petra Bebjaka Správa, ktorý sa stal slovenskou nomináciou na Oscara a hlavnú úlohu Freddyho si v ňom zahrá obľúbený Noel Czuczor.
Za posledné obdobie toho máte za sebou naozaj veľa a každá z úloh bola úplne iná - či už to boli Milenky, Tvoja tvár znie povedome, austrálska romantická dráma Ofélia, alebo najnovšie Správa. Na svojom konte máte ale aj temný film Čistič, takže rozhodne Vás nemožno škatuľkovať. Aký typ úloh však máte najradšej?
Pestrý. (smiech) V pestrosti totiž možno prechádzať od temnoty až po jasné žiarivé farby a veľmi podobne je to aj pri dobre napísanej postave. Je pravda, že budem mať vždy slabosť pre nepochopené, záhadné a normám sa vymykajúce postavy (akou bol aj Tomáš vo filme Čistič), ale nemám jednoznačné preferencie. Všetko potrebuje svoju rovnováhu. V blízkej dobe sa do kín chystajú tri filmy, v ktorých som hral. V jednom utekám pred nacistami, v druhom varím drogy a v ďaľšom s veľkým úsmevom pasiem ovce a je mi dobre. Vo výsledku je to naozaj o tom ako je postava napísaná, aký má zmysel. Ale je to aj o tom či ma vystraší a či predstavuje výzvu, nech je to ktorýmkoľvek smerom. Strach je pre mňa dobrou motiváciou. Doposiaľ som mal na rôznorodosť úloh veľké šťastie a to si veľmi vážim. Práve tú spomínanú pestrosť mám totiž asi najradšej.
Správa má šancu zabojovať o Oscara. Aký je to pocit pre Vás ako herca?
Je to krásny kolektívny pocit. Kolektívny preto, lebo skôr ako herec to vnímam ako človek, ktorý bol súčasťou obrovského kolektívu ľudí, ktorí na tomto filme pracovali. A táto výsada je uznaním ich tvrdej práce. Je to česť a veľmi nám držím palce. Tento príbeh si zaslúži každý kúsok pozornosti.
Réžiu filmu má pod palcom jeden z našich najuznávanejších režisérov Peter Bebjak. Na pľaci ste sa stretli už niekoľkokrát. V čom bola iná táto spolupráca?
Vo všetkom a v ničom zároveň. Aj keď sa s Petrom dobre poznáme a vieme čo jeden od druhého očakávať, pri každom projekte je to iná téma, iná výzva a iný cieľ. Čo mám ale na našej spolupráci najradšej je, že mám pri práci s ním vždy pocit takej domovskej istoty, a že viem, že sa o Petra ako o režiséra môžem oprieť. Cením si, že mi veril, a že mi dal túto možnosť. A úprimne, naozaj neviem či by som bol schopný ísť do všetkých tých krajností a fyzických premien, keby za kamerou bol niekto iný. Peter mi dal moju prvú veľkú možnosť s filmom Čistič. Mnohému ma naučil a bez výhrad mu dôverujem. Je to neskutočne príjemný a slobodný pocit.
Jedným zo špecifík tejto produkcie je aj medzinárodné obsadenie filmu. Akým jazykom komunikovali postavy?
Každý komunikoval vo svojom jazyku, alebo v niekoľkých iných. Tak to totiž viac-menej bolo aj v skutočnosti. Ľudia, ktorí v tábore prežili niekoľko rokov, sa naučili jeden druhému rozumieť. Aj od toho záviseli ich životy. Niektorí sa naučili hovoriť inými jazykmi, niektorí nie. Ako Freddy vo filme hovorím slovensky, nemecky, poľsky či anglicky. Myslím, že Slováci boli vždy nútení adaptovať sa do iného prostredia či reči rýchlo. Zachytáva to aj náš film a myslím, že je to to najlepšie čo mohol Peter Bebjak urobiť. Ak by všetci hovorili jednou rečou, uberalo by to na autenticite.
Hrali ste už po boku množstva hviezd svetového formátu ako Naomi Watts alebo Clive Owen. Tu to bol John Hannah. S ním ste nakrúcali scénu v angličtine a ťahali ste od rána do večera. Aký bol?
Bol to mimoriadne náročný deň a veľmi dôležitá scéna. Nakrúcali sme ju v jednom behu. To znamená, že 13-14 minútový rozhovor sme bez zastavovania nakrúcali stále dookola. Ale John bol mimoriadne príjemný a ľudský. Väčšina hercov, ktorí toho majú veľa za sebou, sú takí. Aj Naomi a Clive takí boli. Pokorní, profesionálni a sústredení. A keď sme to zvládli, bol aj priestor na srandu. Predsa len, ako dieťa som sa na neho pozeral v Múmii, ten film som miloval. A stáť pri ňom a citovať jeho hlášky z tohto filmu v starom egyptskom jazyku, ktoré si ani on sám už nepamätal, to bol zážitok o akom sa môjmu detskému ja nikdy ani nesnívalo. (smiech)
Náročná bola aj fyzická príprava na nakrúcanie. Ako ste museli zmeniť svoju vizáž? A ako sa Vám to podarilo?
Podarilo sa mi to disciplínou a odhodlaním. Tá rola si to vyžadovala a to sme všetci od začiatku vedeli. Bola to veľká zodpovednosť. Niekoho v takejto extrémnej situácii jednoducho nemôžete hrať len tak, vykŕmený a zdravo vyzerajúci. A ani najlepší maskér vám nepomôže, pokiaľ nepridáte ruku k dielu. Schudol som vyše 15 kíl a diétou a každodenným cvičením som fungoval rok svojho života. Napriek náročnosti si na to ale človek zvykne a ide to. Ťažšie bolo dostávať sa do vnútra príbehu, postavy a doby. To bola tá najväčšia výzva.
Ako sa z Noela stal Freddy?
Pomaly. Z jednoduchého dôvodu. Herec chce často pochopiť, porozumieť postave, ktorú stvárňuje. Aj keď je tá postava úplne iná, než on sám. Ale ako možno pochopiť niečo tak extrémne, ako je nevedieť či sa dožijete večera, alebo ďalšieho rána? To nemôžete skutočne pochopiť. Nie ak ste si tým nikdy naozaj neprešli. Prečítal som všetko čo sa dalo, pozrel si všetko čo sa dalo. Boli sme v Osvienčime a zhovárali sme sa aj s pani Laurou Špánikovou, ktorá bola v prvom transporte do Osvienčimu. Všetky príbehy, všetky poznatky som vrstvil a vrstvil a knihu Alfréda Wetzlera, podľa ktorej vznikal aj film Správa som čítal opäť a opäť. A práve v nej som našiel Freddyho a všetko čo som potreboval vedieť. Práve tá kniha mi slúžila ako plán stavby. V nej bolo všetko čo som potreboval cítiť a vidieť. A tak som sa už len nechal zmiesť vlnou.
Tesne pred nakrúcaním sa to vo mne všetko tak nesmierne hromadilo, že som už potreboval stáť pred kamerou a rozprávať tento príbeh. Bol som vychudnutý na kosť, dokonca som si sám ostrihal vlasy než nás na kostýmových skúškach vyholili a potom som už len čakal na ten moment kedy začneme. Necítil som sa dokonale pripravený, ale vedel som, že viac sa pripraviť už nemôžem, a že všetko čo v sebe hromadím už jednoducho musí ísť von. Bol to zvláštny ucelený kruh, ktorým som si musel prejsť, a ktorý mal svoj zmysel.
Počas nakrúcania viacerí herci spomínali, že atmosféra bola taká skutočná až si začínali fyzicky uvedomovať, aké strašné to muselo byť pre ľudí v tábore naozaj.
O tom nepochybujem. Replika tábora bola nesmierne vierohodná, uprostred ničoho sa rozprestierali baraky totožné tým v Osvienčime, bola neskutočná zima a všetci sme pred kamerou pobehovali v pásikavých handrách. Pamätám si na deň, keď sme nakrúcali scénu, v ktorej Freddy obesený visí na bráne tábora. Celý štáb bol ticho, všetky oči sa upierali na mňa kým som tam visel. Pršal na mňa hustý, ľadový dážď a ja som mal hrať boj o život. Za mnou boli všetky tie baraky. Nedokážem presne popísať čo som cítil. Ale pred očami mi stále blikali životy všetkých tých ľudí, čo si tým skutočne prešli. Mal som pocit, že sú so mnou, vo mne. Bol to veľmi zvláštny deň. Keď sme tú scénu dotočili, dali ma dole a ja som sa okamžite rozbehol do svojej šatne, kde som sa premočený schúlil do klbka a vypustil zo seba všetky tie pocity. Nedokázal som prestať. Ale nebolo to o mne. Vôbec nie. Bolo to o všetkých tých životoch, o tých hrôzach. Moja myseľ sa potrebovala očistiť, aspoň na chvíľu. A potom som sa opäť mohol vrhnúť do práce. Aj takto sme fungovali.
Keď premýšľate nad Wetzlerom a Vrbom, čo bolo podľa Vás pre nich ťažšie? Samotný útek alebo pocit, že možno nedokážu svet presvedčiť o tom, čo sa tam dialo?
To je ťažká otázka, ale nikdy by som si nedovolil hádať čo pre nich bolo ťažšie. Veľa krát som sa nad tým pri nakrúcaní zamýšľal, ale odpovedať nemôžem. Pre mňa osobne, z čisto empatického hľadiska by to najťažšie bolo nestratiť nádej. Ak ľudia v táboroch prežili, alebo prežívali, väčšinou stratili všetko čo kedy poznali. Stratili svoje rodiny, svojich blízkych, často aj svoju identitu, ktorá bola nahradená číslom. Nestratiť nádej a nepoddať sa koncu, akémusi vykúpeniu z takejto mizérie, ale naopak, stále sa držať nádeje a pudu sebazáchovy, to je v mojich predstavách to najťažšie. Hranica medzi týmito dvoma smermi je neskutočne tenká a krehká. A tomu museli čeliť Wetzler aj Vrba. Aj počas pobytu v tábore, aj počas nesmierne náročnej a vyčerpávajúcej cesty domov.
Čo bolo najsilnejším momentom príbehu?
Neviem či zo svojej pozície môžem hovoriť o jednom-najsilnejšom momente. Najväčšia sila pre mňa tkvela v tom, že som ani jedného z nich nevnímal ako hrdinu, ale ako obyčajných mladých ľudí, ktorým sa za pomoci mnohých ďalších podarilo utiecť a napriek všetkému to nevzdať. Ten motor, ktorý ich hnal, jeho objavovanie, to bolo pre mňa silné. Hrdinstvo ako také je síce zaujímavým konceptom pre diváka, ale nie pre herca.
A čo bolo pre Vás najťažšie na samotnom nakrúcaní?
Každý jeden deň bol ťažký. Pre každého z nás. Niektoré dni sme behali po kopcoch, niektoré noci mrzli v tábore, alebo boli ponorení do ľadovej vody či bahna. S čistým svedomím môžem vyhlásiť, že pri nakrúcaní sme nemali ani jeden ,,ľahký deň,,. Ale to je dobre. Ja nemám záujem sa sťažovať. Tá ťažkosť bola pomocníkom. My sme totiž každý deň, noc, či ráno vedeli, že po tých dlhých hodinách nakrúcania pôjdeme do tepla svojich domovov. Nikto zo skutočných väzňov v koncentračných táboroch takýto luxus nemal.
Keď sa pozriete na to, čo sa deje okolo nás, máte pocit, že vieme o tomto období dosť? Že sme sa ako spoločnosť poučili?
Bohužiaľ som toho názoru, že my ľudia niekedy ľúbime na vlastné zlyhania zabúdať. A to je nesmierna tragédia. Čoskoro už medzi nami nebudú ľudia, ktorí tieto hrôzy prežili a ako to tak vyzerá, vo svete a aj u nás sa o slovo hlásia skupiny ľudí, ktorým ideológia, na ktorej bola táto desivá časť histórie postavená, vyhovuje. Nerozumiem tomu. To o poučenosti ľudí nevypovedá. A pritom vzdelanosť a záujem o minulosť, ktorá nás mnohému učí je nesmierne dôležitá.
Úprimne si, ale myslím, že sa tejto téme dostatočne nevenujú ani na školách. A to je nesmierna škoda. Stalo sa to relatívne nedávno a je to stále nesmierne relevantné a vždy aj bude. Sloboda a ľudské práva nikdy neprestanú byť dôležitou témou. A aj to je dôvod prečo ľudia inklinujú k filmom a knihám s touto tematikou.
A napokon, keďže toto čísla vychádza krátko pred Vianocami... Čo Vám tento rok spravilo radosť a na čo sa tešíte v roku 2021?
Tento rok bol a aj naďalej je mimoriadne tvrdý. Pre nás všetkých. Mnohí z nás prišli o prácu, o živobytie, o dobrú náladu. Ale zároveň sa tiež nevzdávame nádeje, že ten budúci rok prinesie lepšie, bezpečnejšie a zdravšie dni. A tomu sa snažím veriť aj ja. Úprimne, bez pátosu a s plným nasadením. Radosť sa dá nájsť vždy, aj v temnejších dňoch.
Facebook
Twitter