Senior roka je prestížny titul, ktorým sa môžu tento rok popýšiť štyria obyvatelia hlavného mesta. Cenu si odniesla herečka a speváčka Maja Velšicová či humorista Ján Grexa. Dobré meno Ružinovu urobila Magda Chudá a Milan Vároš. Vzácne ocenenie si prevzali počas Seniorfestu z rúk primátora Bratislavy Iva Nesrovnala. „Bratislava nie je ničím bez svojich obyvateľov, ktorý jej dodávajú život, energiu a pohyb. Jednou z najdôležitejších skupín sú práve seniori, ktorí sú kritériom kvality života a na nich dobre vidíme ako sa mesto vyvíja. Predstavujú nositeľov toho najdôležitejšieho, čo má každá komunita a to je pamäť,“ povedal primátor Bratislavy Ivo Nesrovnal. Ocenenie Senior roka je ocenením angažovanosti starších obyvateľov, ktorí sú ochotní urobiť niečo pre svoje okolie i mesto. Svojím prístupom dokazujú, že život sa po odchode do dôchodku nekončí. Práve naopak. Sú tak dôkazom, že vek je len číslo.
Treba ráno vstať a proste žiť
Ružinovčanka Magda Chudá zasvätila celý život číslam. O to viac sa neskôr začala venovať aktivitám, ktoré popri náročnom zamestnaní nestíhala. Priznáva, že patrila medzi ľudí, ktorí sa staroby obávali. Napriek tomu jej odchod do dôchodku otvoril nové príležitosti. Okrem titulu Seniorka roka 2016, sa pýši aj jedinečným druhým miestom v súťaži Najlepšia stará mama Ružinova 2014. Aj keď kedysi nemala rada studenú vodu, paradoxne patrí medzi zakladajúcich členov OZ Ľadové medvede. Okrem toho je členkou Červeného kríža a aktívne pracuje aj v okresnej organizácii Jednoty dôchodcov Slovenska. Pani Magda býva na Ostredkoch a v januári tohto roku oslávila krásnych 70. Rokov.
Pani Magda, získali ste ocenenie, ktorým sa môže pochváliť naozaj len málokto, ste Seniorkou roka 2016. Ako to vnímate?
Som z toho veľmi milo prekvapená, pretože som to vôbec nečakala. Ja sama sa tak nevnímam. Keď tam čítali môj krátky profil, mala som pocit, že to čítajú o niekom inom.
Mnoho ľudí sa obáva odchodu do dôchodku. Prekročiť pomyslenú hranicu seniorského veku v nich vyvoláva pocit akoby už svetu a svojmu okoliu nemali čo ďalej ponúknuť. Ako to bolo vo vašom prípade?
Ja sa im vôbec nečudujem. Desať rokov som pracovala navyše, pretože som sa bála ostať doma. Som totižto sama. Syna mám už dospelého, vnučku vidím pomenej, ale deň má 24 hodín a to sa nezmení. Bála som sa čo budem robiť. Takže som si naháňala rôzne aktivity ešte kým som pracovala. Našťastie sa mi potom toho podarilo nazbierať toľko, že to niekedy už ani nestíham, ale baví ma to.
Milujete cestovanie, turistiku a celkovo pohyb. Podarilo sa vám „pretaviť“ túto záľubu aj do ďalších aktivít?
Úplnou náhodou som to rozšírila aj medzi ružinovských seniorov. Pravidelne, každý mesiac, organizujeme výlety. S tými, kto má záujem, ich ale robíme aj trikrát do mesiaca. Komunikujeme mailovo. A aj v prípade, že prídu piati, šiesti alebo desiati, ideme.
Pani Magda, prezradili ste mi, že máte 70 rokov, ale vôbec tak nepôsobíte. Vyzeráte sviežo a srší z vás chuť do života. Čím to je?
Priznám sa, že som si v živote nemyslela, že raz budem stará. Vždy som si myslela, že to len tí druhí. Teraz už ale vek vnímam len ako číslo. Samozrejme, snažím sa udržať v kondícii a to stravou a pohybom. Veľa bicyklujem a určite pomáha aj otužovanie. Venujem sa mu od roku 1999 a myslím si, že aj to hrá obrovskú rolu. Na svoj vek sa vôbec necítim.
Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí sú už na prahu seniorského veku? Akú radu by ste im dali?
Ľudia sú strašne darební. Hľadajú výhovorky prečo niečo neurobiť. Moja rada je preto jednoduchá – treba ráno vstať a proste žiť.
Konečne má čas a môže písať
Novinár a spisovateľ Milan Vároš je inšpiratívny človek. Napriek seniorskému veku je to vážený autor, ktorého doceňujú aj popredné slovenské osobnosti. Vďaka svojej tvorbe si vyslúžil uznanie napríklad aj od majstra Milana Rúfusa. Pôsobil najprv ako redaktor, potom šéfredaktor úspešného denníka, aby sa napokon odhodlal k písaniu vlastných kníh. Do tejto chvíle ich má na svojom konte viac ako dvadsať. Pán Vároš má jednu dcéru a troch vnukov. Žije v Starom Ružinove. Onedlho oslávi životné jubileum – krásnych 80 rokov. Za Seniora roka 2016 ho nominovali členky Ružinovských občianskych aktivít. Vstup do dôchodku je v živote človeka veľká skúška. Voľný čas môže buď plnohodnotne využiť, alebo práve naopak. Dnes už vieme, aký bol váš prípad. Prečo ste sa rozhodli ostať aktívny?
Pracoval som až do svojich 62 rokov, potom som sa stal dôchodcom a pracoval ešte viac. Ako dôchodca som vydal desať kníh! Predtým som ich vydal dvanásť a popri tom písaní som mal ešte takú dvadsať ročnú prestávku. Mali ju vtedy aj iní spisovatelia, išlo o rok 1968, teda vstup bratských vojsk. Takže odchod do dôchodku, vlastne nebol v mojom prípade, odchodom na odpočinok, lebo som konečne mal čas a všetky možnosti pre to, aby som písal knihy. Podklady na ne som si zbieral počas tých dvadsiatich rokov čo som nemohol publikovať. Tak ironicky zvyknem hovoriť. Keď my, spisovatelia, ideme niečo písať, dostávame od Literárneho fondu tvorivé štipendium, na tri, päť, šesť mesiacov. Kvôli tomu, že som mal zákaz dvadsať rokov publikovať, v podstate som dostal neplatené dvadsať ročné tvorivé štipendium od ÚV KSS.
Ktorá téma je vám najbližšia, o čom píšete najradšej?
Ako dôchodca som vydal desať kníh a z nich je päť o umení, o našom slovenskom výtvarnom umení. Ide o pamiatky, ktoré sú v zahraničných múzeách, prevažne v Maďarsku. Predtým, veľmi dávno, v roku 1964, som vydal prvú knihu, ktorá sa volá „Hitler žije“. To je symbolika. Napísal som potom niekoľko kníh o pokladoch, o Bratislave, písal som aj o osudoch slovenských tvorcov. Ešte mi to „hore“ ako tak funguje, takže to ide.
Vaša posledná kniha vyšla len nedávno, konkrétne v polovici septembra tohto roku. Napísali ste ju v podstate bez nároku na odmenu, prečo?
Dá sa povedať, že som nemal iné východisko. Viete v akom je stave slovenská kultúra, ale našiel som si sponzora, ktorý zaplatil výrobu tejto knihy. Bola to veľká suma, lebo ju tlačila najlepšia tlačiareň na Slovensku. Takže, nieže by som nechcel, ale peniaze mi nemal kto dať. Som rád, že kniha vyšla a je pekná. Začiatkom novembra ju ešte čaká oficiálny krst.
Vo svojom živote ste dlhé roky pôsobili ako novinár. Aj pred odchodom do dôchodku ste šéfovali jednému týždenníku. Teraz sú vám zase bližšie knihy. Čím sa cítite byť s odstupom času?
Ako dôchodca sa cítim byť skôr spisovateľom,. Ale tie moje základy sú a vždy budú novinárske.
Veronika Vasilková
foto: autorka
Facebook
Twitter