Upúta už svojím nevšedným zjavom - dlhými šedivými vlasmi a dobráckym výrazom. Obrovská gitara po jeho boku nesmie chýbať. Veď ak by svojej stálej hudobnej klientele každý piatok večer v krčme U zbrojnoša nezahral, ani by sa mu uplynulý týždeň nerátal. Samozrejme, môžeme ho stretávať aj na iných koncertoch. Profesionálne sa hudbe venuje už od osemnástich rokov. Pôsobil vo viacerých slovenských i českých kapelách: v Moduse, hral sólovú gitaru v skupine Dalibora Jandu, založil kapelu The Electric Blues Band, zahral si v Orchestri Pavla Zajáčka, sprevádzal Mirku Brezovskú, zabrnkal si v The Sixties, M Bande i Smile Bande, či Elán Kontrabande. Sólový gitarista Jiří VANA (1955).
Vaša profesionálna hudobná kariéra odštartovala v bývalom VUS-e, čiže Vojenskom umeleckom súbore, ktorý mal v 80.tich rokoch svoje sídlo v budove Hurbanových kasární na Mariánskej ulici. Vlastne, tam ste si odkrútili povinnú vojenčinu. Ako ste sa v súbore cítili a aký repertoár ste hrali?
Vojenčinu som strávil v relatívnej pohode - radšej s gitarou v ruke ako so samopalom na stráženej hranici. Repertoár bol taký, aké boli vtedy časy - budovateľský.
Stretla sa tam partia rovnako zmýšľajúcich „parťákov“ - povinnú vojenskú službu si tam odkrútili aj poniektorí známi herci.
Meno Jiří napovedá, že asi nepochádzate zo Slovenska, či áno? Akými cestami ste sa na Slovensko dostali?
Pochádzam zo severnej Moravy, z Ostravy. Tam som vyrastal, aj absolvoval gymnázium. Keď som začal študovať na Vysokej škole banskej, všemožne som sa usiloval oddialiť nástup na vojenskú službu. Už vtedy som mal iné záujmy ako štúdium - hrával som v rôznych ostravských kapelách, ktoré boli na tú dobu veľmi dobré, čo oceňovalo i obecenstvo. Na Slovensko som prišiel na povolávací rozkaz od Vojenského umeleckého súboru v Bratislave v roku 1980.
Na to, aby vás prijali do VUS-u nepostačoval iba dobrý hudobný sluch. Vedeli ste hrať na nejakom nástroji?
Hudba ma bavila od malička, už počas základnej školy som chodil na hru na husle v Ľudovej škole umenia v rodnej Ostrave. Úspešne som ju absolvoval.
Zapáčila sa mi ale viac hra na gitare, tak som zisťoval, či je možnosť študovať hru na tomto nástroji na ostravskom Konzervatóriu. Ibaže tam sa vtedy vyučovala iba hra na klasickej gitare, ale to ma nelákalo. Išiel som teda na gymnázium, a po večeroch som hrával s kapelami. Na Ľudovej škole umenia som mal dobrého učiteľa, ktorý sa venoval hre na elektrickej gitare. Po gymnáziu som šiel na Vysokú školu banskú, no po treťom semestri som školu opustil a nastúpil v Bratislave na vojenčinu.
Na akom type gitary ste začínali?
Prvá moja gitara bola tzv. španielka. Potom som vystriedal rôzne typy, napríklad STAR 7, český výrobok, Alexandra 2, tiež český výrobok. No a neskôr sa mi podarilo zohnať na vtedajšie pomery jednu z najlepších gitár - typ GIBSON LES PAUL CUSTOM, ktorú mám do dnešných čias. Stále je výborná a dobre sa mi na nej hrá. Používam ešte FENDER STRATOCASTER ročník 1966. Rukami mi prešli aj gitary ako je YAMAHA, CHARVEL, ROCKINGER.
Viacerí umelci s nostalgiou spomínajú na dnes už zbúrané PKO. Vám tieto priestory poskytli pódium pre prvý veľký koncert s vtedy vychytenou skupinou Provisorium. Nezabudli ste naň?
To sa ani nedá. Stretla sa tam výborná patria hudobníkov. Dežo Ursíny (spev), Jaro Filip (klavír), Ľuboš Stankovský (bicie), no a ja (gitara). Park kultúry bol obsadený do posledného miesta. S Dežom som nahrával aj niektoré jeho scénické a filmové muziky. S Ľubošom sme sa neskôr stretli v skupine Modus.
V rokoch 1982-86 ste boli sólovým gitaristom v skupine Modus, mimoriadne populárnej aj vďaka Marike Gombitovej a Mekymu Žbirkovi. Aké boli tie začiatky slávy?
Hrával som aj dovtedy s výbornými a obľúbenými kapelami, na ktoré chodili davy fanúšikov, takže mi ani neprišlo, že sa niečo zmenilo. Ale som rád, že som mohol účinkovať aj s nimi.
No, a potom prišla ponuka nad ponuky, prejavil o vás záujem Dalibor Janda. Netočila sa vám od spolupráce s takými veľkými spevákmi hlava?
Áno, prejavil záujem aj Dalibor Janda, ale musel som sa sťahovať do Prahy. Vtedy som už mal rodinu v Bratislave, tak som po roku kapelu opustil a vrátil som sa do Bratislavy. Ešte som stihol s touto kapelou nahrať LP platňu.
Potom ste sa trošku žánrovo preorientovali a založili bluesovú skupinu The Elektric Blues Band. Bolo to v časoch socialistických, kedy sa tento druh „dekadentnej“ americkej hudby u nás nenosil. S akými reakciami ste sa stretávali zo strany mocných? A bol z radov poslucháčov záujem o blues?
S touto kapelou sme mali veľké úspechy nielen v Československu, ale vycestovali sme i na turné do zahraničia. Úspechy sme zožali v Maďarsku, Poľsku, Rakúsku, Nemecku, Francúzsku i v Dánsku. Náš repertoár pozostával z amerických skladieb, ktoré poznali i poslucháči tu, v Československu. A z toho, čo si o mne myslia papaláši, som si ťažkú hlavu nerobil.
Orchester Pavla Zajáčka mal na Slovensku cveng. Aj v ňom ste nejaký čas pôsobili...
V orchestri Pavla Zajáčka som bol od roku 1994, a takmer celé Slovensko sme zabávali programom Repete Ivana Krajíčka a tiež hudobnou reláciou Zahoď starosti. Občas sme zahrali na veľkých akciách a plesoch. Boli sme tam výborná partia muzikantov, ktorí sa vedeli prispôsobiť veľkému orchestru, aj sólovým spevákom.
Prečo ste zakladali nové kapely alebo prestupovali z jednej do druhej?
Za štyridsať rokov mojej doterajšej profesionálnej kariéry toho až tak veľa nebolo. Živil som sa muzikou, tak som sa musel niekedy aj prispôsobiť realite.
Napokon ste znova obnovili fungovanie Elektric Blues Band-u. V čom má táto kapela pre vás príťažlivosť ?
Chceli sme vzdať hold takým veľkým muzikantom ako Erik Clapton, Joe Cocker či ZZ Top. Skúsili sme dať dokopy veľký band i s dychovými nástrojmi. Myšlienka ani produkcia neboli zlé, ale taký veľký band na Slovensku nemal uplatnenie.
A čím vám učarovalo blues a jazz vôbec?
Mám rád dobrú muziku a blues je dobrá muzika. V repertoári takmer každého dobrého muzikanta, ktorý cíti hudbu naplno, nájdete blues. Takže hrám to, čo sa mi páči a čo je pre mňa výzvou na zahranie na gitare. Ľúto mi je, že jazz je považovaný za menšinový žáner a médiá oň neprejavujú záujem. A pritom dobre viem, že poslucháči ho radi počúvajú.
Koľko rokov bývate v Ružinove? Ako sa vám tu žije? Máte dostatok možností koncertovať aj v našej mestskej časti?
Bývame s rodinou sedem rokov na Trávnikoch. Sme tu veľmi spokojní, pretože je tu veľa zelene a všetko, čo potrebujeme k životu. V tejto časti Bratislavy som už veľmi dlho nehral, ale môj mladší syn Tomáš hráva v Ružinove s dvomi kapelami: Robo Patejdl Band a Blue Zodiac. S kapelou Blue Zodiac vyhrali už druhý ročník po sebe súťaž Kapela Ružinova. Som veľmi rád, že mladší syn nepadol ďaleko od stromu - myslím toho gitarového. Je dobrým muzikantom, aj pedagógom. Učí na Základnej umeleckej škole hru na gitare, tu, v našom Ružinove.
Anna Sláviková Foto: archív J. Vanu
Facebook
Twitter