Krehké žieňa s veľkým úsmevom na tvári. Lenka Matejová (27) ale dokáže klamať telom. Málokto by totiž tipoval, že reč je o trénerke zápasenia, bývalej skvelej a úspešnej slovenskej reprezentantke.
Na pohľad vyzeráte ako krehké drobné žieňa. Ako ste sa dostali k zápaseniu?
K zápaseniu som sa dostala celkom náhodne, ani som nevedela, čo je zápasenie za šport, keď som naň prišla. Robila som odmalička športovú gymnastiku. Trénerka gymnastiky ma však v desiatich rokoch odporučila na zápasenie, kvôli mojej nie úplne najlepšej ohybnosti.
Vaše športové začiatky boli teda spojené s gymnastikou, nikdy vás ale neočaril iný šport? V čom je pre vás práve zápasenie výnimočné?
Keď som prvý raz prišla na zápasnícky tréning, hneď ma oslovil a už som zostala pri tomto športe. Pre laika je zápasenie možno neatraktívny šport, vidí tam dvoch ľudí, ako sa po sebe „liepajú“, raz za čas niekto niekoho hodí, nikto nevie kto koho. Aspoň takto mi to zvyknú prezentovať ľudia (smiech). Ale pre mňa je to neodmysliteľná súčasť môjho života a nikdy som tento výber neľutovala.
Drina sa vyplatila. Reprezentovali ste Slovensko a dokonca veľmi úspešne. Čo považujete za váš najväčší úspech?
Za môj najväčší úspech považujem majstrovstvá Európy juniorov, ktoré som vyhrala. Boli aj iné umiestnenie, ale stáť najvyššie na stupni víťazov a počuť hymnu našej krajiny je pocit na nezaplatenie.
Je náročné, aby sa športovec z malého Slovenska presadil aj za hranicami? Predsa len, konkurencia na európskych či svetových podujatiach je veľká.
Náročné to je, ale všetko sa dá, keď sa chce. Na Slovensku je doteraz málo zápasníčok, ja som za to obdobie, čo som zápasila, bola skoro vždy jediná v mojej kategórii. Takže, ak som sa chcela niekde presadiť, muselo to byť na zahraničných turnajoch. Veľa času som tiež trávila v zahraničí na rôznych sústredeniach a vyplatilo sa.
Predsa len, zápasenie je tvrdý šport. Bojovali ste počas svojej kariéry aj s nejakými zraneniami? Neodradili vás?
Nedá sa povedať, že by zápasenie vyčnievalo z pomedzi iných športov, čo sa týka zranení. Ale áno, zranenia boli. Väčšinou len také ľahšie, zlomené som nikdy nič nemala. No nakoniec som aj tak musela skončiť so zápasením hlavne zo zdravotných dôvodov.
Hovorí sa, že na úspechu športovca sa podieľa aj rodina. Čo na šport, ktorý ste si vybrali, hovoria vaši rodičia? Nechceli mať doma napríklad krasokorčuliarku?
Očividne chceli mať gymnastku (smiech). Ale u nás doma je to tak, že rodičia nás podporujú v tom, čo nás baví. Nikdy neboli nejakí fanatici do zápasenia, myslím, že ani nikdy nevedeli poriadne pravidlá. Ale vždy sa veľmi tešili z mojich úspechov. Síce, keď sa mi naozaj darilo, že prehra často neprichádzala, tato ma zvykol podpichovať: „kedy ťa už konečne niekto porazí?“
Prečo ste sa rozhodli zavesiť profesionálnu kariéru na klinec a vydať sa na trénerskú dráhu?
Ako som spomínala, zdravotné problémy, ale aj skĺbenie školy, zápasenia a zamestnania, to je na profesionálny šport trošku dosť, nemyslíte? A trénerka som chcela byť vždy, takže to logicky aj prišlo.
Pred vyše rokom vznikol v Ružinove Wrestling Club Slovakia. Je náročné rozbiehať tento šport? Má zápasenie v Ružinove budúcnosť?
V tejto dobe je náročné rozbiehať akýkoľvek šport, nie to ešte taký nie veľmi známy šport, akým je zápasenie. Ale keď je snaha, spolupráca a ochota tak sa dá všetko! Zápasenie má určite budúcnosť a to nielen v Ružinove.
Darí sa vám „lanáriť“ deti na tento šport? Predsa len, rodič si asi dvakrát premyslí, či dá svoje dieťa na zápasenie.
Musím povedať, že už sme to celkom naštartovali, robievame nábory, deti pribúdajú. Avšak, nie je to ľahké, tým že málokto vie, čo to zápasenie vlastne je. Mnoho rodičov sa bojí, že z ich detí budú bitkári a podobne....Opak je pravdou a toto sa aj ja snažím vysvetľovať, hlavne rodičom.
Úspešne sa rozrastáte, chodievate s deťmi po súťažiach. Máte ako človek, ktorý zažil veľké športové úspechy podobné ciele aj so svojimi zverencami?
V prvom rade je mojim cieľom budovať u detí radosť z pohybu. Ak ich bude baviť zápasenie aj naďalej a zostanú pri ňom, čaká ich dlhá cesta k vrcholovému športu. Ale samozrejme, tak ako každý tréner, aj ja by som chcela, aby moji zverenci boli úspešní v tom, čo robia.
Ako relaxujete? Je aj váš voľný čas spojený so športom?
Niekedy je mojim najväčším relaxom posteľ. Ale áno, aj svoj voľný čas trávim športom, nie však zápasením, skôr rekreačne turistika, korčule, lezenie, prechádzky so psom....
Zápasenie sa chtiac-nechtiac radí medzi skôr mužské športy. Vás sa teda asi nemusím pýtať, ako si budujete rešpekt v mužskej spoločnosti:)
Áno, u nás je zápasenie stále chápané ako vyslovene mužský šport, preto by som chcela zdôrazniť, že v mnohých iných krajinách je ženské zápasenie rovnako rozvinuté ako mužské. Bola by som rada, keby sme aj my nasledovali tieto krajiny a rada by som sa o to pričinila aj osobne ako trénerka. A čo sa týka toho rešpektu v mužskej spoločnosti – mnohí si predstavujú zápasníčku troška väčšiu a vyššiu, ako som ja, takže na prvý dojem veľa rešpektu nevyvolávam, ale nahnevať by ma asi nechcel žiadny chlap (smiech).
Katarína Kostková
Foto: archív Lenky Matejovej
Facebook
Twitter