Talentovaný Maksim z ukrajinského Charkova má len 11 rokov, ale už vie, čo to znamená utekať pred vojenským bombardovaním. Pokoj so svojou mamou a babkou našiel najskôr v ružinovskom Dome kultúry, neskôr si práve tu prevzal dar, ktorý má pre neho nesmiernu hodnotu.
Malý skromný chlapec bol aj so svojimi blízkymi medzi prvými, ktorí boli ubytovaní v kultúrnom dome, kde našli postupne prvé útočisko stovky ľudí na úteku pred vojnou na Ukrajine. Kým doma sa pred začiatkom vojenského konfliktu venoval hre na klavíri a baletu, na Slovensku sa spolu tešili hlavne z ticha a pokoja. Ich život sa zrazu zásadne zmenil. Ten, ktorý poznali dovtedy, zostal v Charkove, v meste, ktoré čelilo ruskej agresii a bombardovaniu. Bolo vidieť, že riešia základné existenčné otázky a na rozptyľovanie nemajú ani pomyslenie.
Aké to však bolo pre Maksima prekvapenie, keď si na chodbe, len niekoľko metrov od postele, na ktorej spával, všimol klavír. Neváhal ani minútu. Sadol si a hral. Ako profesionál. „Je úžasné, že môžem hrať. Najradšej hrám skladby od Bacha a Čajkovského,“ prezradil nám krátko potom, keď budovu rozozvučal tónmi od slávnych skladateľov. Bolo vidieť, že je to práve hudba, ktorá mu robí radosť.
Dni rýchlo plynuli. Ukrajinu medzitým opúšťali tisíce ďalších ľudí a hľadali útočisko aj v Ružinove. Maksimova rodina si našla ubytovanie, mama Katina naďalej pracuje pre ukrajinskú spoločnosť a Maksim začal študovať na Tanečnom konzervatóriu Evy Jaczovej v Bratislave.
Postupne sa všetci učia slovenčinu, aby rozumeli ľuďom, ktorých spoznávajú. „Spolužiakom už rozumiem,“ hovorí Maksim, pre ktorého je hudba a tanec stále veľkou láskou. Svoj talent predviedol aj na jednej z vernisáží symbolicky práve na mieste, kde našli po príchode na Slovensko prvé útočisko. To však ešte nevedel, aké prekvapenie ho čaká.
Ako dar dostal klavír, jeden zo starších kusov, ktoré už v ružinovskom dome kultúry nie je potrebný. Malému umelcovi, ktorý sa chystá dobyť svetové pódiá, však urobil veľkú radosť. „Teraz môžem cvičiť a cvičiť,“ povedal nadšene Maksim, ktorý hrá už päť rokov. Aby sa mohol stále zlepšovať a približovať sa svetovým pódium, potrebuje pravidelne cvičiť, bez toho to nejde. Každý deň aspoň dve hodiny. Pre neho to nie je povinnosť, ale radosť. Aj napriek tomu si však uvedomuje, čo sa deje na Ukrajine. Spoločne s mamou a babkou odkazujú: „Ďakujeme, že pomáhate Ukrajine!“
Facebook
Twitter