Kumšt, ktorým sa živí, sa pohybuje medzi výtvarným umením a literatúrou. Knihy obohacuje o pútavé obrázky. Ilustroval mnoho knižiek slovenských autorov, medzi ktorých najčastejšie patrí známy poviedkar Dušan Dušek. Ilustroval aj diela zahraničných autorov ako Dostojevskij, Márquez, Borges, či Byron. Za La Fontainove Bájky dostal cenu za ilustrácie v súťaži o najkrajšiu knihu roka 1996. Za svoje ilustrátorské umenie získal v roku 2004 cenu Ľudovíta Fullu. Je autorom poštovej známky prvého slovenského kozmonauta Ivana Bellu. Známka, ktorú vytvoril k 100. výročiu volejbalu, obsadila na celosvetovej súťaži známok 3. miesto. Venuje sa tiež užitej grafike a predovšetkým voľnej tvorbe. Výtvarník, ilustrátor, herec a pedagóg DUŠAN NÁGEL (1949).
Prioritou vašich širokých umeleckých činností je ilustrovanie kníh. Koľko knižiek za tých štyridsať rokov opustilo vašu umeleckú dielňu?
S ilustračnou tvorbou som začal ešte počas študentských rokov na VŠMU. Do tohto obdobia (1970-1976) možno datovať moju prvú spoluprácu s rôznymi redakciami novín a časopisov (Učiteľské noviny, Zornička, Kamarát). Celkom prvú knihu som ilustroval tiež ešte ako študent. Pre vydavateľstvo Mladé letá som vytvoril ilustračný úvod ku knihe Jána Štiavnického Modrí diabli. Odvtedy som vytvoril ilustrácie k 110 knižným titulom.
Využívate na to ateliér alebo nejaké iné priestory?
Môj ateliér je jedna izba v 3-izbovom byte ružinovského paneláka, kde bývam a žijem so svojou rodinou, manželkou a synom.
Predtým, ako sa pustíte do samotných kresieb, zrejme musíte poznať obsah danej knihy. Čo predchádza konkrétnej tvorivej práci?
Sústredené, opakované čítanie daného rukopisu. Písomné alebo kresbové zaznamenávanie poznámok. Orientovanie sa v čase, kedy má byť práca ukončená. A priznám sa, nie vždy mám správny odhad. Občas musím svoje predstavy po konzultácii s autorom knihy spresniť.
Ilustrácia znamená kresba súvisiaca s textom. Čo sa však stane v prípade odlišných názorov vašich a spisovateľových?
Nie vždy má výtvarník možnosť spolupracovať s autorom textu. Ilustrujú sa knihy rôznych autorov, často nežijúcich, alebo bývajúcich na neznámych adresách, prípadne ide o zahraničných tvorcov. Vtedy sa môžem spoliehať iba sám na seba.
Vyzerá to tak, že s naším, v súčasnosti vari najúspešnejším literátom Dušanom Dušekom, ktorý píše pre mládež, ale aj dospelých čitateľov, ste vytvorili dlhodobý tandem. Takže s ním si asi rozumiete nadmieru...
Áno, sú prípady, že spisovateľa poznám a môžem s ním o texte komunikovať. Tak je to aj s dlhoročným priateľom a dobrým človekom Dušanom Dušekom. V takom prípade mám viacvrstvovú informáciu o autorovi, čo pri spracovávaní textu veľmi pomáha. Dušanovi som ilustroval knihu Kalendár (ilustrácia na obálke nie je karikatúra), Milosrdný čas, Dúšky, Kufor na sny, Teplomer. Mal som možnosť ilustrovať aj knihy ďalších slovenských spisovateľov ako je Dušan Mitana, Rudolf Sloboda, Jozef Puškáš, Daniel Hevier. Čakám na príležitosť ilustrácií knižiek pre Pavla Vilikovského.
Čo všetko potrebujete na to, aby ste zilustrovali knihu?
Priaznivé okolnosti: byť zdravý, nebyť rušený (niekedy nepríjemné zvuky v paneláku), nepokaziť začatú prácu, kvalitný výtvarný materiál, povzbudivé reakcie z okolia, mať radosť z práce...
Istý čas po nežnej revolúcii nastal útlm, no v súčasnosti vychádza na Slovensku veľa kníh. Žiaľ, mnohé z nich sú bez ilustrácií. Prečo?
Aj v súčasnosti vychádza dosť kníh s ilustráciami na vysokej úrovni. Sledujem túto disciplínu pri návštevách kníhkupectiev. Je to akoby povinnosť vyplývajúca z profesie ilustrátora. Otázkou zostáva akceptácia výborných umeleckých ilustrácii voči všade útočiacemu nevkusu a neprofesionalite. Pravdou je, že nie každý autor knihy si môže dovoliť dať ilustrovať svoje dielo. Pretože vytlačiť obrázky je technicky i finančne náročnejšie.
Ako ste sa vôbec k tejto, nie bežnej profesii, dostali?
Od malička som rád kreslil a už ako predškolák som na otázku mojej krstnej mamy: „Dušanko a čím chceš byť, keď budeš veľký?“ jednoznačne odpovedal: „akademický maliar.“ Takže bolo pre mňa akousi samozrejmosťou študovať na umeleckej priemyslovke, známej ŠUP-ke a po maturite na Vysokej škole výtvarných umení. Absolvoval som v ateliéri knižnej tvorby u prof. Albína Brunovského.
Dušan Dušek vás považuje za „dobre utajeného maliara“. Namaľovali ste desiatky olejomalieb, no ukrývali ste ich pred zrakmi verejnosti. Prečo ste ich odmietali vystavovať?
Nemaľujem olejové obrazy. Moje práce sú kombinované techniky na papieri. Neutajujem, len rešpektujem pomalý vznik jednotlivých prác a teda aj menej výstav. Nemá to žiadny podstatný vplyv na ďalšiu moju tvorbu. Výstavy neodmietam, len selektujem. Napríklad takú výstavu v Mníchove nepreceňujem. Sú iné, podstatnejšie prezentácie.
Mnohí možno o vás nevedia, že ste si vyskúšali aj celkom iný druh kumštu - herectvo. Tri roky ste boli členom Radošinského naivného divadla a zahrali ste si aj vo filme. Kto vo vás objavil tento talent a prečo ste od neho upustili?
Už na základnej škole v Novom Meste nad Váhom som účinkoval v žiackom ochotníckom súbore. Bavilo ma pohybovať sa po javisku a oslovovať ľudí v hľadisku. Do RND ma prizval
Stano Štepka, s ktorým som sa zoznámil v redakcii Učiteľských novín, kde spolu s Milanom Markovičom boli vtedy (v roku 1973) zamestnaní. Pozval ma na ich predstavenie Človečina a už som bol „lapený“. Hneď od prvej chvíle. Po nejakom čase som pred Stanom spomenul, že by som chcel u nich v divadle účinkovať. Stalo sa, a od roku 1979 do 1981 som vystupoval v hrách Jánošík a Alžbeta (Krv story). Vďaka týmto vystúpeniam som sa dostal aj pred filmovú kameru. Zahral som si vo filmoch Prášky na spanie režiséra Juraja Nvotu, Celé nebo nad hlavou režiséra Stanislava Párnického, Albert, Albert režiséra Jara Riháka, Sedem jednou ranou režiséra Dušana Trančíka. Bohužiaľ, nezahral som si vo filme Ružové sny režiséra Dušana Hanáka aj keď som už absolvoval kamerové skúšky. Účinkovanie v RND som ukončil kvôli mojej výtvarníckej profesii.
13 rokov učíte na základnej umeleckej škole. Sú na tom výtvarníci u nás tak neslávne, že popri svojej tvorivej práci musia byť aj niekde zamestnaní, aby dokázali vyžiť?
Áno, od roku 1999 pedagogicky pôsobím na ZUŠ v Ružinove na Exnárovej ulici 6. Bolo to obdobie, keď z daných možností vychádzala táto činnosť najbližšie mojej profesii. Otvoril sa
mi svet dovtedy len tušený. Po tých rokoch strávených v škole som spokojný, že som sa vtedy rozhodol pre učiteľovanie.
Vašou kolegyňou v ZUŠ je aj vaša manželka Beátka, tiež vyštudovaná ilustrátorka kníh. Netrpíte „ponorkovou chorobou“, keďže fungujete pod jednou strechou nielen doma, ale aj v práci?
Naopak, je to úžasné. Vieme o čom sa rozprávame, čo riešime. Nemusíme k tomu všetkému dodávať žiadne vysvetlenia. Naše výtvarné myslenie a cítenie sme s manželkou posunuli aj k nášmu synovi. Hugo sa venuje vo svojom voľnom čase autorskému spracovaniu technických modelov a dosahuje špičkové výkony. Hovoria za neho výsledky zo súťaží, na ktorých svoje modely vystavuje. V poslednom čase sa vážne zaoberá fotografovaním. Verím, že sa mu bude v tejto oblasti dariť.
Anna Sláviková
Foto: Miroslava Štrosová
Facebook
Twitter