Kultúra kúpania a kúpeľov má v Bratislave tradíciu. Rieka Dunaj so svojimi ramenami, prírodné jazerá i štrkoviská mali a majú hlavný vplyv na jej vznik a pretrvávanie.
Vznik bratislavských kúpalísk
Kúpele Grössling, ktoré vznikli v r. 1895 a boli v prevádzke približne sto rokov, sú už niekoľko rokov zavreté. Pravdepodobne nedlho po otvorení Starého mosta (1885-90) vzniklo na pravom brehu Dunaja, v miestach vyústenia mosta Apollo, legendárne dunajské prírodné kúpalisko Lido. Bolo to dôležité miesto stretávania sa a letného relaxu starých Bratislavčanov, na ktoré všetci žijúci pamätníci spomínajú s nostalgiou a láskou. Po obsadení petržalskej strany Maďarskom počas druhej svetovej vojny sa pre Bratislavčanov stalo neprístupným a nahradilo ho na vtedajšiu dobu moderné kúpalisko Tehelné pole, ktoré po viacerých, väčšinou nevhodných zásahoch - v zmysle narušenia pôvodného rázu - existuje dodnes. V 60. rokoch ( po zániku Lida) vzniklo v Bratislave postupne viacero moderných kúpalísk, z ktorých architektonicky najzaujímavejším a službami najkomplexnejším bolo ružinovské kúpalisko Delfín.
Kúpalisko známeho architekta Paluša
Kúpalisko Delfín vzniklo na rozhraní sídlisk Miletičova a Ružová dolina. Táto štvrť, ktorej vznik sa datuje od začiatku 50. rokov, patrí medzi najkvalitnejšie obytné mestské štvrte medzi bratislavskými sídliskami z 2. Polovice 20. storočia. Ku kvalite bývania a života obyvateľov štvrti bezpochyby prispel aj Delfín. Jeho autorom a hlavným projektantom bol architekt Karol Paluš, dvojnásobný držiteľ ceny Dušana Jurkoviča. Jeho tvorba nezameniteľným a výrazným spôsobom ovplyvnila architektonický výraz vznikajúceho sídliska. Bol autorom bytových domov na Miletičovej ulici, postavených ešte v duchu socialistického realizmu. Bol taktiež architektom s minimálnym odstupom realizovaných piatich výškových 12-podlažných bodových bytových vežiakov na ulici Ružová dolina, tzv. „Palušákov” (1957-60), ktoré vyjadrujú modernistické princípy a program jeho diela.
Delfín mal pôvodne vyzerať inak
Pôvodný projekt Delfína z r. 1957 - v spolupráci s architektmi Hrivňákom a Kočím bol koncipovaný ako areál kúpaliska s bazénom o rozmeroch 33 m x 16,5 m, s jednopodlažnou pravouhlou budovou rozdelenou na zázemie kúpaliska a reštauračnú časť, pričom oproti cez ulicu bola navrhnutá budova podobných rozmerov a jednoduchého vzhľadu, určená pre obchody a služby sídliska. Po pripomienkach Odboru výstavby a vodného hospodárstva rady ÚNV a Československého zväzu telesnej výchovy bol projekt prepracovaný a areál postavený do dnešnej podoby. Výstavba bola zrealizovaná v rokoch 1960/61. Kúpalisko bolo situované do terénnej priehlbiny medzi bytové domy. V letnej prevádzke sa rátalo s návštevnosťou 1 500 osôb. Samotný areál kúpaliska pozostával z bazéna o rozmeroch 50 m x 20 m s hĺbkou 110 až 220 cm, malého detského kruhového bazéna, situovaných na západnej strane a z kúpaliskovej budovy umiestnenej na východnej strane areálu. Plánované boli ešte dve volejbalové ihriská v juhozápadnom a severozápadnom kúte areálu. Okrem technologickej náročnosti, ktorá bola daná typom stavby, sa autori museli vysporiadať aj s technickým problémom týkajúcim sa čistenia, resp. vypúšťania bazéna, pretože dno verejnej kanalizácie oproti dnu bazéna je o 150 cm vyššie a tak 2/3 objemu vody bazéna sú vypúšťané samospádom, zvyšok odčerpaný čerpadlami.
Parníková architekúra
Budova kúpaliska bola koncipovaná ako dvojpodlažná, využívajúca výškovú diferenciu medzi úrovňou prístupovej komunikácie (ul. Ružová dolina) a vnútorným priestorom sídliska ohraničenom objektmi „sorely“ a tzv. “Palušákmi”. Budovu tvoria dve takmer samostatné, terasou prepojené časti - východná s predsunutým vstupom, reštauráciou a bufetom a ich zázemím a západná, k bazénu orientovaná časť, v ktorej interiéri boli (sú) situované očistné kúpele s výcvikovým bazénom a saunou, šatne pre ženy a mužov s prechodovými kabínkami, dielne, výmeníková stanica, kancelárske priestory obsluhujúceho personálu, toalety, sušiarne, sklady, priestory filtračnej stanice a technológie na prípravu bazénovej vody, bublinkového (šumivého) kúpeľa, horúceho suchého vzduchu a pary. Počítalo sa s priestormi pre lekáreň, holiča, pedikúru a manikúru, kozmetiku a maséra. Strecha budovy orientovanej do areálu kúpaliska slúžila ako otvorená terasa na slnenie a pre vonkajšie sedenie bufetu a reštaurácie. Od úrovne bazéna sa na strešnú terasu vystupuje efektným monolitickým točitým schodiskom. Strecha nad vstupnou časťou a reštauráciou je pultová s presahom nad terasu a dotvorená niekoľkými radmi kovových slnolamov. Šikmé ukončenie štítových stien budovy smerom k bazénu, pásové horizontálne a vertikálne okná, trubkové zábradlia a dominantná biela farba evokuje nautickú - parníkovú architektúru, ktorou sa rada inšpirovala avantgardná funkcionalistická architektúra 30. Rokov 20. storočia. Všade prítomnú bielu farbu obohatila na hlavnej uličnej fasáde, medzi vstupom do reštaurácie a kúpaliska, veľkoplošná abstraktná mozaika od nezisteného autora. Okrem tohto monumentálneho výtvarného diela sa v areáli kúpaliska nachádza bronzová kolorovaná socha Alegórie - nahej ženskej postavy na žulovom sokli od sochára Františka Gibalu a abstraktná betónová plastika, pravdepodobne od sochára Teodora Baníka, autora ďalších dvoch plastík situovaných v tesnej blízkosti areálu kúpaliska.
Úpravy po 30 rokoch
Najväčšiu slávu má kúpalisko Delfín už za sebou. Až po vyše 30 rokoch od uvedenia kúpaliska do prevádzky bola uskutočnená prvá väčšia úprava areálu - rozdelenie veľkého bazénu na tri menšie bazény. Na betónové plochy okolo bazénov položili dlažbu a steny bazénov potiahli izolačnou fóliou. Pred piatimi rokmi bol architektonickým ateliérom Šináková obnovený interiér - najmä priestory sauny a vnútorného výcvikového bazénu. Celkovo však má potenciál využitia a modernizácie areálu kúpaliska Delfín klesajúcu úroveň, čo, žiaľ, platí pre väčšinu ostatných kúpalísk z tohto obdobia v Bratislave.
Denis Haberland
Autor pracuje na Pamiatkovom úrade SR
Foto: M. Štrosová
Facebook
Twitter