Srdcia detí si získal už pred vyše 50 rokmi svojou prvou knihou básní Pri potoku, pri vode a priazeň malých čitateľov pocítil aj po vydaní knihy Bračekovia mravčekovia v 70. rokoch. Odvtedy sa mu to darí stále - Lienka Anulienka, Štvornohé rozprávky, Deduško Večerníček, Šlabikár včielky Maje, Veselá abeceda či Prózy kozy Rózy. Jeho rozprávkové veršovačky majú možnosť čítať deti aj v zahraničí, pretože patrí medzi našich najprekladanejších autorov detskej literatúry. JOZEF PAVLOVIČ (1934) už 31 rokov žije v Prievoze. Práve on je autorom textu známej rozprávkovej zvučky – ja som budík budíček, budiť je môj koníček....
Len pred pár dňami ste oslávili 80 rokov a stále sa venujete tvorbe pre deti. Čím si udržiavate mladú dušu, aby ulahodili záujmom detského čitateľa?
Osemdesiatka je naozaj okrúhle jubileum, skladá sa zo samých kruhov, osmička z dvoch a nula z jedného. Človek si dĺžku svojho života nevyberá, musí si odžiť, koľko mu bolo Najvyššou Výsosťou nadelené. Tých osemdesiat rokov som si odžil tak rýchlo, až sa tomu čudujem. Čo ma ešte čaká, netuším. Žiaľ, moja o päť rokov mladšia manželka odišla pred niekoľkými týždňami. Neviem, ako tie doterajšie roky rozdeliť, zdá sa mi, že asi takto: Prvých 11 zabralo moje veľkokostolianske detstvo. Nasledovalo 8 rokov gymnaziálnych, začal som v Trnave, skončil v Piešťanoch. Pre mňa bolo dôležitých prvých päť, keď som až do povestnej barbarskej noci býval v internáte u saleziánov. Tam som spieval v dvoch spevokoloch, naučil som sa zapisovať noty a učil sa hrať na hudobných nástrojoch. Po skončení Pedagogickej vysokej školy som 20 rokov učil v Trenčíne na gymnáziu. Potom som šiel na voľnú nohu a v tomto slobodnom povolaní som zostal 10 rokov až do dôchodku. Odvtedy uplynulo ďalších 20 rokov. A čím si udržiavam mladú dušu? Po celý život som bol obklopený mladými ľuďmi, jednak v škole kde som učil, ale aj v súkromí. Mám dvoch synov, ktorí mi dopriali tešiť sa z troch vnučiek. No vari najväčší vplyv má na mňa neustály kontakt s mladými vďaka písaniu pre nich. To ma núti vnútorne nezostarnúť.
Hovorí sa, že dokážete vytvoriť svet, v ktorom sú všetci veľmi milí. V reálnom svete to vždy tak nebýva. Chcete tým malým čitateľom dokázať, že aj tak sa dá žiť?
Každý má svoj spôsob písania. Iné je písať pre dospelých, iné pre deti. A to je môj prípad. Svoje námety čerpám väčšinou zo života, ale napíšem ich tak, aby boli zaujímavé. To znamená, že musím veľa domyslieť a vymyslieť. Vidí sa mi, že na svete je dosť smutných vecí, preto sa usilujem o to, aby moja tvorba bola skôr veselá, radostná. U mňa je to takto, u iného autora možno inak. Ako sa vraví – každý Cyril má svojho Metoda. Je len prirodzené, že život v knihe je podstatne iný ako ten skutočný.
Narodili ste sa vo Veľkých Kostoľanoch, dedine pri Novom Meste nad Váhom. Kde ste mali možnosť krátko pred druhou svetovou vojnou čítať knižky, o ktoré ste tak javili záujem?
Veľké Kostoľany, aj keď sa nenachádzajú na každej mape, sú najvýznamnejším bodom môjho života. To, čo som zažil v detstve, sa stále dajako odráža v mojej tvorbe. Najnavštevovanejšie mestá mojej mladosti boli Hlohovec nazývaný Frašták a Vrbové, tam som s otcom chodil na voze na jarmoky. Významné mesto pre obec bola tiež Trnava so svojou „Panenkou Máriou trnavskou“. Piešťany boli bližšie ako Trnava, ležali však akosi bokom, pretože tam nechodil autobus. S knižkami to bolo v tom čase horšie, u nás sa našli iba svätovojtešské kalendáre. Prvá kniha, ktorú som ako žiak ľudovej školy vlastnil, boli Obrázkové slovenské dejiny od Františka Hrušovského. Asi o dva roky k nim pribudol Kľúč k hádankám a krížovkám od Ferdinanda Olšanského. To boli moje prvé dve knižky. Prečítal som však veľa kníh, v škole ich v jeden deň v týždni požičiaval učiteľ Jaroušek.
Vyštudovali ste na Pedagogickej vysokej škole a istý čas ste učili na gymnáziu v Trenčíne. Čítali mladí ľudia radi v tých časoch?
K Trenčínu a jeho okoliu ma viažu nezabudnuteľné spomienky. Panoval vtedy síce divý socializmus, ale bol som mladý a okolo mňa sa pohybovala samá mládež. Rátalo sa im, že ich učí taký učiteľ, ktorý aj sám píše a uverejňuje v tlači. Možno som bol pre nich dobrých príkladom.
Mnohí dnes lamentujú, že mladí ľudia nemajú záujem o tlačené knihy. V prípade vašich kníh to určite neplatí, veď v roku 2012 ste získali dve Platinové knihy za viac ako 25 tisíc predaných výtlačkov Parádnice zajačice a Rozprávok ostrihaných na ježka a Zlatú knihu za 15 tisíc výtlačkov knižky Zajkovia Majko a Kajko. Aké máte odozvy od vašich čitateľov?
Kniha dnes nie je jediný kultúrny zážitok pre človeka. Za môjho detstva to bolo inak. Vtedy ešte nebola elektrina, nebola televízia, rozhlas ani kiná či divadlá. Aj kníh bolo málo. Situácia sa však postupne menila. Za socializmu boli knihy lacné, mohol si ich dovoliť každý, kto mal záujem. Dnes je to už dosť veľký problém. Vždy však budú takí, čo budú čítať, ale aj takí, ktorých bude zaujímať niečo iné. V každom prípade však treba viesť deti k tomu, aby čo najviac čítali, lebo z nich získavame veľké hodnoty.
Svoj čas trávite nielen písaním. Komponujete hudbu, vytvárate sochy zo samorastov stromov. Skrátka - vaša činnosť je naozaj pestrá...
Prvou fázou mojej tvorby nebolo písanie pre deti, ale skladanie piesní. Ako septimán a oktaván som dával dohromady rôzne piesne, hudbu i slová. Určitý čas som písal a uverejňoval aj ľúbostnú poéziu a do Roháča aj Učiteľských novín som posielal epigramy. Až potom, v druhom ročníku Pedagogickej vysokej školy ako 21-ročný som začal písať detské básne pre Zorničku a Ohník a onedlho som odniesol do Mladých liet svoj prvý rukopis veršov „Pri potoku, pri vode“. Táto časť mojej tvorby bola zrejme najlepšia, preto som sa s tými predchádzajúcimi žánrami pomaly rozchádzal. K mojim koníčkom však stále patrí hubárčenie, s čím súvisí zbieranie i opracovávanie samorastov a tie „rastú“ prevažne iba v horách.
Pri čítaní vašich rozprávok a príbehov má čítajúci chuť hrať sa. Aké hry chystáte najnovšie pre svojich malých čitateľov?
Doteraz mi vyšlo vyše sedemdesiat kníh pre deti, do toho pravdaže nerátam drobné leporelá. Vo viacerých vydavateľstvách čakajú na svoj osud ďalšie moje rukopisy. Ktoré to budú sa vopred povedať nedá, pretože o tom, aby knižka vyšla, nerozhoduje autor, ale mnoho iných vecí. Takže ani sám neviem, ktorá z nich vyjde najskôr.
Anna Sláviková
Foto: redakcia
Facebook
Twitter