Sledovať Martina VANEKA (1966) na divadelnom javisku alebo na televíznej obrazovke, keď moderuje či spoluúčinkuje s mladým publikom, je hotová radosť. Hovorí sa, že zapáliť dokáže iba ten, čo sám horí. A v jeho prípade to platí vrchovato. Záujem o mládež a dôvtip, ako ich inteligentne zabaviť, z neho len tak sršia. Martin Vanek je zároveň aj príjemný, a dômyselným propagátorom náročnej vážnej hudby. Vraj ste vôbec neplánovali byť hercom, i tak ste sa ním stali. Spôsobila to náhoda či nejaká zvláštna udalosť?
Nemal som túžbu stať sa konkrétne hercom. Od malička ma lákalo divadlo ako také, ale som nachádzal skôr uspokojenie v bábkovom divadle. Sám som si vyrábal bábky, neskôr som si robil makety scén opier. Bol som schopný pustiť si z gramofónu operu a celú ju s vlastnoručne vyrobenými postavičkami na svojej scéne v malom bábkovom divadle odohrať. Veľakrát mi pri tom ubehlo sobotné popoludnie. Počas základnej a strednej školy som večery trávil buď na predstaveniach v opere SND, alebo v Slovenskej filharmónii, či v amatérskom divadle, ktorému som sa venoval. Na herectvo na VŠMU som ani nepomyslel. Skôr som pokukoval po opernej réžii alebo scénografii.
Bábkoherectvo sa u nás v tých časoch neštudovalo. Vedeli ste si predstaviť čo budete robiť, keď štúdium na pražskej DAMU skončíte?
Bábkárska tvorba sa na Slovensku študuje takmer tridsať rokov. Vtedy, keď som sa rozhodoval, kam sa podejem po absolvovaní gymnázia, sa tento obor dal študovať len v Prahe. Kládol som si otázku: Kam sa podieť po skole? Boli len dve možnosti: buď ostať v Prahe, ako spravilo viacero spolužiakov, alebo sa vrátiť do niektorého slovenského bábkového divadla. Spolu s kolegom Igorom Adamcom sme dostali ponuku isť do Banskej Bystrice, kde sme dostali voľnú ruku, aby sme oslovili režiséra, s ktorým by sme chceli pracovať. Na tie časy to bola veľmi štedrá ponuka a ukázalo sa, že sa vyplatila. Zakrátko sme dostali aj cenu na festivale. V tom období sa v divadle stretlo niekoľko ľudí, ktorí sme sa vzájomne inšpirovali. Napríklad Igor Adamec, Viera Dubačová či Peter Bebjak. Po roku som prešiel do bábkového divadla v Bratislave, kde som bol asi päť sezón.
Pred dvadsiatimi rokmi dávali v televízii Markíza reláciu Kakao. Stala sa veľmi populárnou, vari nebolo dieťaťa, ktoré by v sobotu ráno nesledovalo tento program plný zábavy, súťaží a kúziel. Prišli ste si v nej aj vy na svoje?
Popri hraní v divadle som mal možnosť účinkovať aj v televízii. Či už to bola relácia pre deti Elka telka alebo účinkovanie spolu s kolegami Nelou a Mirom Dušovcami. Mohol som realizovať vlastné projekty grotesiek Hugo a Berta alebo rôzne mládežnícke popoludnia. Preto, keď sme sa nám v Markíze naskytla možnosť počas víkendov vysielať naživo, využili sme ju ako sa len dalo. Stále hovorím v množnom čísle, pretože som ju nerobil sám. Spolu s Igorom Adamcom a spolužiakom Ivanom Predmerským - režisérom z pražskej DAMU - sa nám podarilo vytvoriť reláciu, ktorá mala veľmi široký záber divákov. Takže napriek tomu, že som bol v televízii, soboty i nedeľné rána som sa mohol venovať vlastnej dcére, ktorá reláciu v televízii sledovala.
Už roky vysiela naša regionálna televízia – TVR reláciu Maťo z Ružinova, ktorá sa vďaka vášmu bezprostrednému a kamarátskemu prístupu teší najmä detskej pozornosti. Programy pre mladých sa stali hlavnou náplňou vášho profesionálneho života. Čo vám prítomnosť mladého publika poskytuje?
V prvom rade je to prekvapenie, ako sa deti za tie roky zmenili. Niekedy som až šokovaný, s akou samozrejmosťou a istotou vedia odpovedať na otázky a prejaviť svoj názor. Úprimne im závidím - ja v ich veku, desať či jedenásť rokov, by som zo seba nevedel dostať jedinú rozumnú vetu, a už vonkoncom prezentovať vlastný názor, ak som vôbec nejaký mal. A ešte k tomu pred kamerou. Preto stále rád chodím do škôl, kde s deťmi diskutujem, pozorujem ako reagujú, ako sa správajú a čím vlastne žijú. Naozaj sa veľa za tie roky zmenilo. Minimálne technológia. Rád sa pýtam deti na rôzne slová, aby vysvetlili ich význam. Slová ako telegram, telefónna búdka majú v ich interpretácii čaro. Je ťažké v dnešných časoch technologických zmien reagovať na to, ako deti a mládež osloviť. Tablety, telefóny sa stali najhlavnejším komunikačným prostriedkom. Žijú na internete, sociálnych sieťach. Preto je živý kontakt s nimi čím ďalej dôležitejší a možno aj formou, akou realizujem reláciu, ten kontakt vytvorím.
Občas sa predstavíte aj ako mím. Pantomíma, ktorú ste predviedli najmä hluchonemým deťom, zožala obrovský úspech. Kde ste sa naučili tomuto špeciálnemu kumštu?
Skôr ako verbálny prejav, ma v mladosti lákal pohyb. Skúšal som rôzne akrobatické kúsky, aj divadlo, ktorému som sa venoval pracovalo skôr s akciou, pohybom, vlastným telom, ako so slovom. K tomu všetkému, mám mímku v rodine. Teta Melánia Jakubisková, bola v hereckej skupine Milana Sládka . Tak som bol vlastne pri zdroji čistej, klasickej pantomímy. Chodieval som na rôzne workshopy, kde sa pantomímou zaoberali nielen amatérski nadšenci, ale aj profesionáli, ako Boris Hybner. Na škole v Prahe som sa stretol s Ctiborom Turbom a po revolúcii aj s Milanom Sládkom. Moje pantomimické pôsobenie vyvrcholilo záskokom práve
za Milana Sládka v Národnom divadle vo Figarovej svadbe. Odvtedy som sa aktívne pantomíme už nevenoval.
Je o vás známe, že milujete vážnu hudbu, zvlášť operu, a zrejme to vás nasmerovalo k tomu, aby ste zábavnou formou priblížili náročný umelecký žáner detskému divákovi. To, čo voľakedy poskytovali východné koncerty, ktoré deti absolvovali v rámci základnej školy, dnes suplujete vy. Majú úctyhodní operní umelci a filharmonici pochopenie pre zjednodušenie ich náročnej práce?
Hudba je súčasťou môjho života odmalička. Starí rodičia boli hudobníci, organisti. Babka hrávala na organe v Modrom kostolíku skoro tridsať rokov. Od chvíle, keď som si vedel sadnúť vedľa nej na lavicu za organom, som aspoň jedným prstom pomáhal hrať. Detstvo som strávil na abonentských koncertoch v Redute, kde som chodil s mamou. Samozrejme, že som prespal väčšinu koncertu, ale bol som tam. A takisto v opere som býval ako dieťa a tínedžer pečený - varený. Tak sa teraz ani nečudujem, že tú radosť, nadšenie a zvedavosť, s akou som absolvoval návštevy hudobných predstavení, chcem preniesť aj na druhých. Už takmer dvadsať rokov spolupracujem na príprave koncertov pre deti a rodičov v Slovenskej filharmónii a posledných päť rokov sa k tomu pridalo aj Slovenské národné divadlo, kde sa snažím návštevníkov presvedčiť, že je škoda neprísť na dobrú a peknú hudbu alebo na operu do divadla. Netreba, aby sa z každého stal milovník Šostakoviča či Rossiniho, to ani nejde, ale ponúknuť možnosť, aby prišli do Reduty, alebo do nejakého divadla, zažili atmosféru keď sa zdvihne opona a zaznie hudba alebo keď veľký symfonický orchester zahrá Čajkovského. To určite zanechá na väčšine účastníkov nejakú stopu. Ak k tomu môžem nejako prispieť, som len rád.
Nielen detskému divákovi venujete svoju pozornosť. Možno vás vidieť v divadle GUnaGU aj na scéne a.ha divadla, no tiež v programoch pre dospelých: Mafstory a iné. Dokážete sa tak rýchlo preladiť od detí na dospelých?
Účinkovanie napríklad v mafiánskych historkách nie je vôbec problematické. Samotný jazyk predstavenia je taký jasný, že k zámene s detským publikom ani nemožno dôjsť.
Kto by to o vás povedal - vraj ste mimoriadne zručný stolár a kuchár. Čo ste zmajstrovali?
Na svoje pomery sa pokladám za celkom šikovného a boli časy, keď som naozaj vyrábal kadečo do domácnosti, a nielen svojej. Pre svoje dcéry som vyrobil postele, na ktorých doteraz spávajú. Moja rukodielňová práca je už teraz viac- -menej len v teoretickej rovine. Pokiaľ je ale možnosť niečo vyrobiť, odrezať, nakresliť, vyvŕtať, tak ju stále využívam. Ostala mi mierna úchylka - obstarávanie si drobných domácich nástrojov a drevoobrábacích prístrojov, ktorými sa na Vianoce väčšinou obšťastním. Divné je na tom to, že poväčšine tieto prístroje ešte neboli zo škatúľ a obalov vytiahnuté. Čakajú na svoju príležitosť☺.
Asi máte náš región veľmi rád, keďže často účinkujete v ružinovskej televízii, istý čas ste boli riaditeľom TVR...
V Ružinove len pracujem, nebývam tu, ale obe dcéry sem chodili na stredné školy, jedna tu ešte stále študuje. Detstvo som strávil na Exnárovej ulici, kde býval strýko, karikaturista Marián Vanek. Veľmi rád som k nemu chodieval, lebo jeho byt voňal olejovými farbami a bol plný bábok, obrazov, vyrezávaných figúrok, s ktorými som sa mohol hrávať.
Anna Sláviková,
foto: archív M. Vaneka
Facebook
Twitter