Viktor Križo (29) učí šiesty rok. Tri roky pôsobil na základnej škole v Karlovej Vsi, tri roky je v Ružinove na Základnej škole Medzilaborecká. Ako vraví, práve tu sa cíti doma. Nielen preto, že má v Ružinove babičku a vyrastal tu, ale má prácu, ktorá mu vyhovuje a napĺňa ho. V škole na Medzilaboreckej učí matematiku a náboženstvo a je triednym učiteľom deviatakov. Vzťah k matematike zdedil po rodičoch. Viac ho však láka ľudská duša. Preto vyštudoval aj špeciálnu pedagogiku a teológiu. Pôsobí ako špeciálny pedagóg a asistent pri arteterapii. Jeho ambíciou je pomáhať riešiť deťom ich problémy.
Čím vás priťahuje viac to ľudské v nás a nie to exaktné, merateľné?
Niekedy ľudia hovoria, akí sú humánni, ale pritom zlyhávajú v základných ľudských veciach. Matematika je dobrý základ, aby dostal každý, čo mu patrí. Je to akási spravodlivosť. Pri mojej práci s deťmi mi však iba spravodlivosť nepostačuje. Človek musí byť empatický, vnímať veľa rozmerov dieťaťa, rodiny a prostredia. Je to pre mňa byť viac človekom, rozumieť druhému a vnímať jeho starosti a radosti a v tom nachádzať vlastné šťastie. Človek nie je štruktúra, ktorá sa dá zaškatuľkovať. Aj preto učiteľ nemôže dávať iba známky, ale musí vnímať viac, hľadať a rozumieť jedinečnosti každého dieťaťa. A to ma láka. Kým matematiku dokážete obsiahnuť, dieťa nie. To ma fascinuje.
Pred troma rokmi ste získali bratislavský titul „Môj učiteľ, môj kamarát“ vďaka hlasom žiakov zo Základnej školy v Karlovej Vsi, kde ste už v tom čase neučili. Zaváňa to zaujímavým „príbehom zo života“....
Áno. Zjednodušene – musel som odísť pre silný konflikt záujmov s riaditeľom školy. Napriek tomu, že som nemal ambíciu posúvať sa kariérne vyššie, bol som sústavne tŕňom v oku svojou hyperaktívnou činnosťou. Ale práca s deťmi a rodičmi tam bola úžasná. Boli to mesiace, kým som dokázal prijať fakt, že mi niekto tak veľmi ublížil a zničil všetko krásne, čo som miloval. To, že ma po mojom odchode deti navrhli na ocenenie, ma však tak posunulo dopredu a posilnilo, že dnes sa mi ľahšie prekonávajú životné prekážky. A samozrejme, dostal som riaditeľku, o akej som ani nesníval…
Učitelia, ktorí majú dlhoročnú pedagogickú prax, zvyknú porovnávať, aké boli deti kedysi a aké sú teraz. Dnes poukazujú hlavne na ich väčšiu drzosť, ale zároveň aj vnímavosť, ktorú priniesla rýchla doba. Aké sú teda súčasné deti podľa vás?
Zranené. Keď si pozrieme štatistiky, 60% rodín na Slovensku je rozvedených, v Bratislave je ich ešte viac. Deti dnes bežne žijú v dvoch rodinách, cez víkend s otcom a jeho rodinou, cez týždeň s mamou a jej rodinou. Dieťa často vnútorne trpí, že nemá duševný domov, kde je istota a bezpečie. Okrem toho sú deti pod silným vplyvom médií. Keď je niekto zranený, tak ľahko podlieha iným vplyvom a nie je tak obrnený, že by si vedel povedať - toto áno a toto nie. Deti sú zároveň bystrejšie, lebo majú množstvo podnetov. Ale určite nie sú zlé. Práve naopak, ak je niekto zranený a naučí sa s tým žiť a pracovať, môže sa stať oveľa citlivejším. Vidím to každý deň v kontakte s nimi. Vedia ísť do hĺbky a cítiť s druhými, keď sú k tomu vedené. Deti preto potrebujú stále kvalitnejšie školy, ktoré poskytnú profesionálnu výchovnú starostlivosť, naplnenie potrieb detí, návrat rodinného života a hodnôt, ľudskosť a dobro v každom rozmere života.
V čom vnímate vplyv médií na deti?
Deti nemajú priestor diskutovať o tom, čo vidia v médiách. Problémom je, že pasívne konzumujú obsah z médií a tie často nahrádzajú ich vzťah s druhými. Ale to nie je chyba len médií, ale aj rodiny. Rodičia tolerujú médiá ako detské hobby. To, že deti vedú virtuálne vzťahy však nie je v poriadku. Ničia sa komunikačné zručnosti detí, čítanie s porozumením, deti takmer vôbec nepotrebujú už čítať, nehovoria o ich neschopnosti viesť medziľudské vzťahy. Médiá deťom priamo vložia do mozgu vizuálny obsah a ony potom už viac nerozmýšľajú nad tým, čo vidia. Keď s nimi pozerám v rámci vyučovania nejaký film, tak po jeho skončení diskutujeme. Keď je vo filme niečo, s čím sa nestotožňuje dieťa alebo ja, tak netvrdím, že to treba z filmu vymazať, ale treba o tom diskutovať.
Do akej miery spolupracujete s rodičmi? Zhovárate sa s nimi o týchto rizikách?
Som často v kontakte s rodičmi. Snažím sa hovoriť s nimi citlivo, ale niekedy aj dôrazne, keď sa mi zdá, že je to nutné. Všetci rodičia vo svojej podstate majú môj obdiv a podporu, lebo je veľmi ťažké byť dnes rodičom. Na rodičovských združeniach venujem formalitám len pár minút a potom s nimi radšej diskutujem o deťoch, ich živote, starostiach a radostiach. Rád pozývam rodičov na individuálne sedenia aj s dieťaťom aby sme hovorili, aké pokroky urobilo dieťa, na čom treba pracovať. Samozrejme, veľmi obľubujem aj email, často je začiatkom komunikácie a pravidelným udržovateľom kontaktu. Už sme mnohým rodičom venovali aj knižky o výchove detí, snáď si ich niekedy prečítajú. Mojou túžbou je urobiť raz v Ružinove konferenciu pre rodičov, kde by mohli počuť a hovoriť o výchove otvorene a v spolupráci aj s odborníkmi.
Vo svojej praxi špeciálneho pedagóga poukazujete na význam arteterapie. Minulý rok ste dokonca organizovali medzinárodnú konferenciu o arteterapii a jej prínosoch pre dieťa. Ako ju využívate u vás v škole?
Arteterapia je úžasná v tom, že ide do hĺbky detského sveta, lebo využíva predstavivosť. Výtvarný prejav je spôsobom vyjadrenia a komunikácie dieťaťa. V škole máme zriadenú špeciálnu miestnosť, ktorá vytvára útulne prostredie pre prácu s deťmi. V hrách a tvorbe neraz z detí vychádzajú na povrch ťažké veci, hnev, bolesť a spoločne sa snažíme ich zvládať. Možno keď sa dieťa hnevá, používa tmavšie farby, mieša ich, strieka na výkres. Hoci nehovoríme vždy priamo o probléme, ktorý ho trápi, vplyvom arteterapie začína byť dieťa v triede pokojnejšie, lebo má priestor, v ktorom môže dať zo seba von svoje pocity. Som len asistent a učím sa. Terapiu – pomoc, podporu, potrebujú nakoniec všetky deti. Terapeutický prístup k deťom je teda možné uplatňovať neustále, na chodbe, cez prestávku i na matematike.
V rôznych rebríčkoch školy porovnávajú v úspešnosti testov, bodov, percent, teda meria sa kvantita. Keď však vojdete do školy, dýchne na vás vždy nejaká atmosféra, či už pozitívna, žiadna alebo dokonca negatívna. Nie je aj toto nemenej dôležité?
Je to najdôležitejšie. Robil som u nás pred pár týždňami výskum, ako sa dieťa cíti v živote šťastné, ako sa má, aké má vzťahy s kamarátmi, učiteľmi. Takto som zistil, v ktorej triede je aká klíma. Aj na našej webstránke je možné hodnotiť vedenie školy, triedu, učiteľa, plusy a mínusy školy. Priebežne to vyhodnocujem. Naším cieľom je vytvoriť dobrú klímu v škole. S pani riaditeľkou sa snažíme pracovať práve na klíme školy, lebo práve na nej stojí aj dlhodobejšia kvalita vzdelávania. Ale vzdelanie nie je všetko. Je to prchavé a premenlivé. Testujeme len veľmi malú časť toho, čo sú naše deti. Kvantum detí ostáva šedým priemerom a pritom ich svet je neskutočne krásny.
Miroslava Štrosová
Foto: autorka
Facebook
Twitter