Deti ho milujú, a nielen tie jeho dve vlastné. Viac ako štyri roky pripravoval pre deti obľúbenú reláciu Kakao, na divadelných doskách vďaka svojmu výzoru často hráva v rozprávkach a posledný rok si vyskúšal aj rolu pedagóga v škole Ludus. Napriek tomu, že aj po štrnástich rokoch sa „nálepky kakaovník“ ťažko zbavuje, venuje sa aj mnohým iným oblastiam. V prvom rade je divadelným hercom. Počas desiatich sezón stvárnil v Trnavskom divadle takmer tridsať zaujímavých postáv, na javisku SND účinkoval v hrách Chaos, Svadba, zahral si v predstaveniach František z Assisi na Novej scéne, v Producentoch vo Wandal Production, ale mohli sme ho vídať aj divadlách Ludus, Aréna či v Prešporskom divadle. Je tiež televíznym, filmovým a dabingovým hercom. Účinkoval v 33 hraných filmoch, televíznych inscenáciách a seriáloch ako Vlakári, Pustatina lásky, Ako divé husi, Ordinácia v ružovej záhrade a mnohých ďalších. Venuje sa tiež písaniu scenárov, jeho meno sa objavuje v titulkoch filmov - „preklad a úprava dialógov“. Svoju kreativitu využíva ako copywriter, čiže autor reklamných textov. Mgr. art MICHAL ROVŇÁK (1972).
Svet pred kamerou ste okúsili sotva 8-ročný. Kto vás objavil a do akej úlohy vás obsadil?
Po prvýkrát som stál pred kamerou vo vysielaní pre školy, ktoré bolo zamerané na výtvarné aktivity. Keďže som chodil na výtvarný krúžok ku vtedy populárnej tete Kláre do „Pinkáča“, teda Pionierskeho paláca, dostal som možnosť účinkovať. Recitoval som a nebál som sa, v televízii zistili, že „ten malý“ je šikovný. A potom to už išlo. Najmä keď som začal chodiť do Ludusu.
Takže ste navštevovali detské divadlo Ludus. Chalani na základnej zvyknú behať za loptou alebo hokejovým pukom, pre vás malo zrejme väčšiu príťažlivosť javisko. Nemali ste trému ani keď ste hrali pred spolužiakmi alebo rodičmi?
Trému má každý herec. A ten, kto tvrdí že ju nemá, tak klame! Herec sa však musí naučiť zvládať ju. Priznám sa, mal som ju aj ja a stále mám. A som za ňu vďačný, lebo tréma prináša zodpovednosť. „Kiks“ na javisku sa, aspoň u mňa, objavuje vtedy, ak som si príliš istý, čiže nemám trému. No, a k tomu behaniu za loptou... Aj futbal decká hrajú kvôli dobrej partii. A v Luduse bola fantastická partia. Keď sa stretli po 30-tich aj 40-tich rokoch Ludusáci v hľadisku, všetci bez výnimky sme spoločne spievali hymnu Ludusu. Nikto ju nezabudol.
Rodičia asi neprotestovali, keď ste sa rozhodli po ukončení Gymnázia Ladislava Novomeského študovať herectvo na VŠMU...
Som rád, že mi rodičia nebránili v mojich záľubách. Našťastie ma na túto výberovú umeleckú školu vzali na prvý šup, talentové skúšky hodnotili aj študenti v tzv. študentskej komisii. Podstata štúdia na VŠMU tkvie , na rozdiel od iných vysokoškolských štúdií, v niečom inom než v memorovaní textu. Treba sa naučiť pracovať so svojím vnútrom, so svojím vlastným ja. V ktoromkoľvek inom povolaní nemusí človek vnášať do práce svoje emócie. Mnohí študenti tento druh obnažovania svojho vnútra nezvládnu alebo nechcú a odídu. Obdobie na VŠMU bolo krásne. Niekedy sme vydržali skúšať predstavenie alebo sa pripravovať na hodinu herectva celú noc. Stále sme boli nevyspatí a vyčerpaní, ale šťastní. Bol to taký ochranný skleník. A keď z neho vyleziete, život a prax vás náležite vyfacká. ☺
Desať rokov ste účinkovali v Trnavskom divadle. Na ktorú z hier či konkrétnu postavu si najradšej spomínate?
Určite na tú prvú. Juraj Nôta, náš pedagóg, ma obsadil do hry Ocino, my na to máme. Bola o vtedy sa rodiacej vrstve nevkusných zbohatlíkov - na scéne sme striekali zlatou farbou veľkých sadrových trpaslíkov. Odrazu som sa ocitol medzi hercami ako Marián Geišberg, Anka Šišková alebo nebohý Ľudovít Moravčík. Bol som na to patrične hrdý, a najmä po tom, ako som dostal príležitosť vo veľkých postavách v SND. Študenti VŠMU totižto vtedy robili väčšinou „zbrojnošov“. Veľmi rád si spomínam aj na obdobie, ktoré sme ako skupina mladých hercov zažili s režisérom Ivanom Blahútom.
Spomínaný kolega Blahút sa stal na viac ako štyri roky i vaším spolumoderátorom relácie Kakao. V čom spočívala najväčšia príťažlivosť tejto obľúbenej relácie pre deti?
Relácia sa stala úspešnou možno paradoxne preto, lebo sme vôbec nevedeli moderovať. Oslovili nás veľmi narýchlo. Ani sme sa nenazdali a už sme nakrúcali. Uf. Tak sme si povedali, že stavíme na bezprostrednosť. Skrátka, keď sme niečo zmrvili, nesnažili sme sa to upotene zakrývať. Podľa reakcií detí vieme, že ich zaujala najmä bezprostrednosť. Po niekoľkých vysielaniach sme dokonca „lovili“ chyby toho druhého a doťahovali sme sa pred kamerami. Najmä keď som v živom vysielaní spadol a rozbil plnú tácňu veľkonočných vajec. Ivan vtedy v živom vysielaní požiadal, aby strihli na mňa. Všetci ma zrazu videli, ako sa usilujem trápnu situáciu zaonačiť, najmä keď mi od smiechu vybehol z nosa soplík.
Začínali ste v Luduse ešte v čase, keď bol Ľudovou umeleckou školou. Dnes ste v súkromnej ZUŠ Škola Ludus pedagógom. Aký vzťah ste mali voľakedy k učiteľom vy? Ktoré z princípov uplatňujete voči svojim študentom?
Ludus pochádza z latinského slova hra, ale aj škola. Takže čosi podobné ako výrok Ámosa Komenského „Škola hrou“. Ja sa so svojimi deckami hrám. Bláznim sa s nimi. A keď neposlúchajú, mám veľmi hlasnú píšťalku. Ten zvuk nenávidia. Vďaka týmto „tvrdým“ metódam sa nám podarilo vytvoriť aj krátke predstavenie, čo bol pri ich (ne)disciplíne celkom slušný úspech. Do „učenia“ sa ešte len zaúčam ☺. Ale zdá sa, že mi to nejde až tak zle, keďže mi nijakí žiaci neodišli.
Voľakedy ste sa venovali viacerým druhom športu. Ako je tomu dnes?
Na šport treba mať čas. Ľudia zvyknú vravieť, že čas sa vždy nájde, ale nie je to celkom tak. Ak sa napokon nájde, je to na úkor niečoho iného. Aj keď mi práca a rodina zhltnú takmer všetok čas, stále sa usilujem znova začať cvičiť a behať. Kedysi som sa týmto dvom disciplínam venoval priam fanaticky a každý deň som sa trikrát vážil. Herec by sa mal o svoj výzor starať, ale po štyridsiatke človek lenivie.
Ste veľmi príčinlivý, no predsa len, máte ešte nejaké nesplnené želanie?
Môj sen je veľmi jednoduchý. Rád by som uživil svoju krásnu rodinku, neprekáža mi ani to, že musím zvládať viacero profesií. No stále túžim po tom, čo závidím neveľkej skupine kolegov, ktorým sa to pošťastilo. Rád by som sa živil herectvom.
Aj keď ste sa nenarodili v Bratislave, možno vás za Bratislavčana považovať, veď takmer celý váš doterajší život sa viaže k nášmu hlavnému mestu, konkrétne k Ružinovu...
Narodil som sa v Dunajskej Strede, ale len preto, že tam pôsobil pôrodník MUDr. Teren, ktorý bol známym našej rodiny. Ako 5-dňový novorodenec som už vrieskal na Zálužickej ulici, čo je celkom vtipné, keďže môj otec pochádzal práve zo Zalužíc. Po narodení brata sme sa presťahovali na Šalviovú ulicu. Moja manželka je zo Šalviovej ulice a prvú spoločnú fotografiu máme z terajšej MŠ Srdiečko, ktorá sa nachádza v strede tejto ulice. Ako rodinka bývame na vedľajšej Papraďovej ulici, svokrovcov a brata mám na Šalviovej. Takže som naozaj pravý Ružinovčan.
Anna Sláviková
foto: archív M. Rovňák
Facebook
Twitter