Staršia generácia si to veľmi dobre pamätá, Bratislavská lýra bol najpopulárnejší a najobľúbenejší festival populárnych piesní v Česko-Slovensku, ktorý sa od roku 1966 až do roku 1989 konal každoročne v Bratislave. Slovenská metropola sa teraz opäť vrátila v čase, zažila koncert storočia, na ktorom zazneli najslávnejšie hity Bratislavskej lýry. Skvelý hudobný večer sprevádzal moderátor Roman Bomboš.
S akými pocitmi si prijal ponuku na moderovanie tejto akcie?
Bola to pre teba výzva?
Nebola to prvá akcia tohto druhu a veľkosti, už vlani som moderoval megakoncert pri príležitosti okrúhleho životného jubilea textára Kamila Peteraja, kde sa zišla približne rovnaká zostava účinkujúcich. A tesne pred Lýrou som moderoval aj koncertný návrat Mariky Gombitovej. Keď k tomu pripočítam rôzne festivaly, koncerty, krsty a najmä stovky rozhovorov s každým z vystupujúcich, nešiel som do neznámych vôd. Zodpovednosť som si samozrejme uvedomoval, ale zároveň som sa na koncert veľmi tešil. Som dieťa, ktoré na Lýre vyrástlo a jedna z mojich prvých spomienok vôbec je, že mám tri roky a s rodičmi pozerám Lýru 1974, na ktorej víťazí Helena Vondráčková s pesničkou Maľovaný džbánku. O to krajšie bolo, že som Helenku teraz mohol uviesť odspievať rovnakú pieseň po viac ako štyridsiatich rokoch po víťazstve na Lýre...
Bolo náročné sa na tento koncert pripraviť alebo so svojimi hudobnými skúsenosťami a vedomosťami to bola hračka?
Keď sa ma pýtajú, ako dlho som sa na takéto podujatie pripravoval, zvyknem odpovedať, že priebežne počas celého života. Každá zo skladieb sa totiž viaže k nejakej emócii a tú je dôležité dostať do povedomia. Iste, štatistika je dôležitá, treba dať obraz do rámu a očíslovať ho, zaradiť do historických súvislostí, ale najdôležitejšie je dať divákovi k pesničke aj jej príbeh. Vtedy je aj divácky zážitok silnejší. V niektorých prípadoch som si musel overiť roky, napríklad s Daliborom Jandom sme si obaja neboli istí, či na Lýre vystúpil prvýkrát v roku 1983, alebo o rok neskôr...
Kto z vystupujúcich ťa najviac prekvapil?
Keďže to boli všetko držitelia množstva Lýr, predpokladalo sa, že aj výkony budú bezchybné. Milo ma však prekvapilo vystúpenie Martina Chodúra, ktorý spieval ťažkú skladbu Karla Černocha Píseň o mé zemi. Tá na Lýre súťažila po okupácii Česko-Slovenska v roku 1968 a aj keď vyhrala, vtedajší mocipáni urobili všetko preto, aby ju vymazali z pamäti a Karel Černoch dokonca dostal dištanc, až kým sa za skladbu verejne neospravedlnil...
Martin Chodúr sa narodil dávno po týchto udalostiach, napriek tomu skladbu precítil empaticky nielen technicky, ale aj obsahovo. Vynikajúce bolo vystúpenie Janky Kocianovej, ktorá bola plná energie a zvládla by aj samostatný vlastný koncertný blok. No a Karel Gott potvrdil, že je absolútny profesionál. Po všetkých zdravotných peripetiach sa vrátiť na scénu v takej forme dokáže len on.
Ako prebiehala komunikácia medzi tebou a tými najväčšími hviezdami?
S väčšinou sa dlhé roky poznám, takže nebol problém. Prešli sme si, o čom budem približne hovoriť, aby sa aj oni s mojim textom stotožnili a aby náhodou nevyšli na javisku tesne po tom, čo budú počuť o sebe nejaké nepresné informácie. S Petrom Nagyom je naše stretnutie vždy o tom, že si hovoríme vtipy, v ktorých je Peter majstrom. Zábavné sú aj rozhovory s Jankom Lehotským, v zákulisí vládla rodinná atmosféra a myslím, že tá nálada sa presunula aj na javisko.
A na záver, nejaké "pikošky" nám neprezradíš?
S Kulym som si ešte počas generálky opakoval text Duchoňovej piesne Mám ľudí rád, pretože ju naživo často nespieva. V refréne som mu nahodil frázu „tadadadá“ a on hovorí – zaspievaj mi to normálne, pretože si zapamätám tadadadá a potom to zaspievam aj počas slávnostného večera. Napokon to zvládol bravúrne. Ale to všetci. Tento večer vojde do histórie. Myslím si, že zopakovať stretnutie toľkých významných umelcov v jednom čase a na jednom mieste sa asi sotva podarí. Pre zakladateľa Lýry Pavla Zelenaya to muselo byť obrovské zadosťučinenie a pre autorov projektu Ľuba Beláka a Doda Šuhajdu zasa splnenie obrovského sna. Všetko šliapalo na jednotku a mnohí z toho zážitku budeme žiť ešte dlho predlho.
Katarína Kostková
Facebook
Twitter