Športová gymnastka Barbora Mokošová vybojovalav Riu 37. miestenku pre Slovensko na augustovú olympiádu. Rodáčka z Ružinova má len 19 rokov a olympiáda je jej splneným snom. Trénuje v Slávii UK pod vedením Martina Zvala a Nadeždy Miklošovej, ktorí vychovali už nejedného olympionika. Barča, ako ju všetci volajú, si splnila svoj sen a tie roky driny, odriekania, zranení a bolesti sa jej konečne. V Riu zabojuje od 7.-16. augusta, kedy sa koná kvalifikácia a finále žien v športovej gymnastike.
V prvom rade vám veľmi pekne gratulujem k miestenke na olympiádu. Aký to bol pocit, keď ste sa dozvedeli, že sa to podarilo?
Ďakujem veľmi pekne. Keď som sa to dozvedela, nemohla som uveriť, že sa to podarilo a splnil sa mi sen.
Ako hodnotíte svoj výkon na kvalifikácii?
Myslím si, že som cvičila veľmi dobre. Až na ten pád na kladine, ale s tým treba rátať, to sa môže stať vždy. Nikdy neviete, čo sa na súťaži prihodí. Trochu ma pri kladine vyviedlo z miery publikum, ktoré horlivo povzbudzovalo domácu pretekárku. Nie som nato zvyknutá a to mi pri kladine odobralo trochu z koncentrácie. Ale celkovo som bola veľmi dobre pripravená, čo som nakoniec aj ukázala.
Všetci hovoria, že Rio ešte nie je pripravené nato, aby hostilo OH, ako to bolo s gymnastickou halou? Aké sú vaše dojmy z dejiska?
Gymnastická hala bola, čo sa týka náradia, pripravená. Všetko bolo tak, ako na iných veľkých pretekoch. Aj keď párkrát im vypadla elektrina a nebolo možné cvičiť na prostných. Ostatné športoviská som nemala možnosť navštíviť, ani olympijskú dedinu. Neboli sme tam toľko dní, aby som mala možnosť si to tam poriadne prezrieť, bola som celý čas v telocvični. Takže neviem posúdiť, či je tam všetko pripravené.
Ako ste sa dostali ku gymnastike, kde ste začínali a kedy ste začali veriť že Rio môže byť váš splnený sen?
Ja som začínala doslova od plienok. Moja mamina bola trénerka, čiže v hale som sa motala už od malička. V štyroch rokoch som začala už tak vážnejšie cvičiť a približne v šiestich som prešla k trénerke Naďke Miklošovej. U nej to už bolo naozaj na inej úrovni, na takej profesionálnej, plnej tvrdých tréningov. Naučila ma všetko od úplných základov, začo som jej nesmierne vďačná, bez nej by som nebola tam, kde som, čiže by som nemala miestenku na olympiádu. Bol to pre mňa taký malý sen, asi ako pre každého športovca, ale veľmi som neverila, že si ho dokážem splniť. Ale asi také dva roky dozadu, som sa začala veľmi dobre napredovať a vidina olympiády bola stále bližšie.
Minulý rok ste zmaturovali, tiež počas náročného súťažného obdobia, dostali ste sa na FTVŠ. Ako sa dá zvládnuť vysokoškolské štúdium a príprava na OH? Väčšina športovcov v olympijskej príprave preruší štúdium a sústredí sa len na šport, je to aj váš prípad?
Skĺbiť školu a šport je naozaj veľmi náročné, ale dá sa to zvládnuť. Na škole mám individuálny študijný plán, čo znamená, že mi stačí 50% dochádzka, ale aj tak to bolo a je veľmi náročné. Môj deň je stále rovnaký a strieda sa tam tréning – škola – tréning. Nie je to jednoduché, ale dá sa to zvládnuť, hlavne keď vidím, že to stojí zato.
Pred rokom a pol ste mali zranenú nohu, veľa ľudí nepredpokladalo, že s takým zranením zvládnete všetky veľké súťaže a zabojujete o olympiádu. Je už všetko v poriadku, lebo predsa gymnastika je o doskokoch, kde práve nohy sú veľmi zaťažované.
Mala som roztrhnuté väzy v členku, čo bolo veľmi bolestivé. Vedela som, že sa s tým nedá nič robiť a musím ísť ďalej. Trénovala som v rámci možností cez veľké bolesti. Teraz je to už lepšie, no stále pociťujem, že noha niekedy nedrží tak, ako by mala. Mám však veľmi dobrú ortézu, s ktorou skáčem, takže sa to dá zvládnuť. Na súťaži človek bolesť necíti, kvôli adrenalínu v tele. Ale u nás je to tak, že vždy príde niečo čo bolí, takže nikdy to nie je bezproblémové.
Ako prebiehala príprava pred kvalifikáciou? Snažili ste sa aj nejako kalkulovať, štatisticky vyrátavať aké sú vaše šance na zisk miestenky?
Príprava bola veľmi náročná, nakoľko som sa snažila dostať zo seba maximum, aby sa to podarilo. Vedeli sme približne koľko dievčat postúpi, ale u nás je to tak, že človek nikdy nevie, koľko to naozaj bude. Záleží to aj od počtu tímov, ktoré sa kvalifikujú a aktuálnej situácie. Je to veľmi komplikované.
Príprava je náročná nielen časovo, ale aj finančne (tréningy, výjazdy, dresy, regenerácia,...) ako to všetko zvládate? Máte nejakých sponzorov, alebo vás financujú rodičia či gymnastická federácia?
Je to naozaj veľmi náročné, čo sa týka finančnej stránky, ale to je asi v každom športe, ktorý sa robí už na profesionálnej úrovni. Našťastie mám veľmi dobrý klub, ktorý mi pomáha. Gymnastická federácia mi hradí súťaže a keď potrebujem niečo navyše, vždy sa nám to podarí nejako vybaviť.
Ako bude ďalej prebiehať vaša príprava do štartu na OH?
Tak zatiaľ presne neviem, že ako to vymyslíme. Teraz mám pár dni voľna, musím sa dať zdravotne dokopy, lebo som chorá. Sadneme si s trénermi a dohodneme sa ako ďalej, ako nastavíme tréningy, čo môžeme popridávať. Uvidíme.
Čo očakávate od olympiády, prvý sen ste si splnili a to samotnú kvalifikáciu. S akým cieľom pôjdete do Ria, lebo určite chcete samu seba odprezentovať čo najlepšie?
V prvom rade by som chcela zvýšiť obtiažnosť v zostavách a dotrénovať druhý preskok, aby som sa mohla pokúsiť o finále. Ak skáčem len jeden, tak sa do finále nemôžem dostať. Myslím si, že by sa dalo ešte posunúť . Veľmi rada by som ešte prekvapila.
Barbora Mokošová začínala v klube AŠK Inter Bratislava. Neskôr prestúpila do klubu Slávia UK, kde trénuje pod vedením trénera Martina Zvala a Nadi Miklošovej, ktorí ju doviedli do Ria. Navštevovala Športové gymnázium na Ostredkoch a momentálne je študentkou prvého ročníka na FTVŠ UK.
Marianna Podlucká
Foto – archív Barbory Mokošovej
Facebook
Twitter