Pri mene Ľubomír Pokovič zaplesá srdce každého správneho hokejového fanúšika. Bývalý skvelý hráč a jeden z najuznávanejších slovenských trénerov momentálne vedie tím HK Ružinov 99. Do práce s deťmi a mládežou nevkladá len skúsenosti, ale najmä srdce.
Celý váš život je spojený s hokejom. Kedy sa zrodila vášeň pre tento šport? Kto vás k hokeju priviedol?
Vždy som chcel hrať hokej za Slovan. Od detstva som sledoval v televízii hokejové majstrovstvá sveta či hokej na olympiáde. Chodil som pozerať na zápasy Slovana, ešte ako malého chlapca ma fascinovali hráči ako Golonka a Nedomanský. Keď Slovan organizoval výber malých hokejistov do prípravky, tak som sa prihlásil a zobrali ma.
Nikdy ste neoľutovali, že ste sa rozhodli práve pre hokej?
Neoľutoval som to nikdy. Hokej som hral rád, miloval som prostredie zimného štadióna. Dodnes si rád zahrám aj futbal alebo tenis, ale hokej bol pre mňa aj tak vždy na prvom mieste. Rád som mal ale aj školu, vyštudoval som stavebnú fakultu. Myslel som si totiž, že po skončení hráčskej kariéry budem pracovať ako stavebný inžinier a možno popri zamestnaní budem trénovať deti. Preto som si urobil aj licenciu trénera. Nakoniec to však dopadlo inak. Prišla chvíľa, keď som sa počas pôsobenia v Nemecku musel rozhodnúť, či prijmem ponuku stavebnej firmy alebo hokejového klubu. Rozhodol som sa pre hokej. Je to pestrý život s častým cestovaním, je to práca s mladými ľuďmi, žiadna nuda.
Máte za sebou bohatú hokejovú kariéru. Za čias česko-slovenskej ligy ste hrávali za HC Slovan Bratislava. Taktiež ste boli súčasťou reprezentácie. Na ktoré obdobie máte najkrajšie spomienky?
Mal som šťastie, že som vyrastal s generáciou skvelých hráčov vyrastajúcich vtedy v Bratislave. Bratia Šťastní, Dušan Pašek, Marián Bezák, Ivan Dornič či Daro Rusnák. Dorastenecký tím Slovana bol v tej dobe mnohonásobným majstrom Československa, na medzinárodných turnajoch porážal špičkové ruské, škandinávske aj kanadské tímy. Možno toto bolo najkrajšie obdobie. Ale možno aj to neskoršie, keď sme vytvorili jednu útočnú trojicu s Dušanom Pašekom a Ivanom Dorničom. Strieľali sme veľa gólov a dobre sme si rozumeli. Bývali sme na Palkovičovej ulici, do kabíny sme to mali len cez cestu. Boli to naozaj krásne časy.
Po skončení aktívnej kariéry ste sa vydali na trénerskú dráhu. Ako tréner ste pôsobili nielen v Slovane, ale i v Nemecku, Česku či Bielorusku. Dokonca ste úspešne koučovali Dinamo Minsk v KHL. Dá sa povedať, že ste v trénovaní na klubovej úrovni dosiahli maximum?
Takto som nad tým nikdy nerozmýšľal. Myslím si, že trénovať hokejový tím v hociktorej krajine si vyžaduje maximálne nasadenie. Je pravda, že aby mohol Slovák trénovať v zahraničí a „šéfovať“ Nemcom, Rusom, Kanaďanom alebo Čechom, musí ovládať jazyk a zvládnuť aj špecifiká inej mentality v danej krajine. KHL je veľmi sledovaná liga a konkurencia je veľmi silná. Na trénerské miesta sa tam tlačia nie iba domáci tréneri, ale aj najlepší škandinávski a špičkoví Kanaďania z NHL.
Neobišli ste ani reprezentáciu. Viedli ste nielen tú slovenskú, ale pôsobili ste aj ako asistent trénera pri reprezentácii Bieloruska. Je náročnejšie trénovať reprezentáciu alebo klub?
Predovšetkým som presvedčený, že klubový tréner môže viac ovplyvniť ako reprezentačný tréner. Tréner reprezentácie je viac odkázaný na to, v akom stave prídu hráči do kempu napríklad pred majstrovstvami sveta. Má menej času na ovplyvnenie ich fyzického stavu, herných návykov a podobne. Je viac odkázaný aj na športové šťastie.
Z pohľadu bývalého reprezentačného trénera, ako sa pozeráte na výkony nášho súčasného reprezentačného tímu?
Ešte nedávno sme mali pre národné mužstvo oveľa viac hráčov svetovej úrovne ako dnes. Ja verím v hokeji len na poctivú a odbornú prácu. U nás určovali v posledných rokoch pravidlá práce v hokejovom hnutí neodborníci, ktorí nevedia ani korčuľovať. Bývalý tréner našej reprezentácie Kanaďan Glen Hanlon to vystihol svojím postrehom, že nikde nevidel toľko „non hockey people“ pracovať v hokeji ako na Slovensku. Dnes to bude mať so zostavovaním reprezentačného tímu každý tréner veľmi ťažké. Takých hráčov ako Chára, Marián Hossa, Bondra, Višňovský, Šatan sme za posledné roky nevychovali. Preto sú aj výkony národného tímu oveľa slabšie ako boli v minulosti.
Po rokoch v zahraničí a trénovaní veľkých tímov ste sa rozhodli zakotviť v Ružinove a venovať sa deťom a mládeži. Prečo?
Chcel som sa vrátiť konečne zase po niekoľkých rokoch domov. Na zimný štadión to mám kúsok. Mám rád tento štadión. Pôsobil som tu už niekoľkokrát. Počas rekonštrukcie „zimáku“ na Tehelnom poli sme tu so Slovanom odohrali dve sezóny, tu som strelil môj posledný gól za Slovan. V Ružinove hral môj syn tri sezóny a ja som vtedy tiež v HK Ružinov pôsobil ako riaditeľ klubu. Tých dôvodov by sa teda našlo viac.
Neľutujete toto rozhodnutie? Nie je pre človeka s vašimi športovými úspechmi a skúsenosťami Ružinov „malý"? Alebo to beriete ako výzvu?
HK Ružinov s 8 tímami a 250 deťmi sa mi zdá dosť „veľký“. Je to veľa starostí a sám by som to nezvládol. Našťastie mám dobrých kolegov a partnerov Jána Filca a Jána Tarabu. A ak nie je HK Ružinov „malý“ pre majstra sveta Jána Filca, nemôže byť malý ani pre mňa.
S akými plánmi ste vstupovali do HK Ružinov?
Vychovávať mladých hokejistov a mladých športovcov. To znamená, že nás poteší, keď sa chlapec z Ružinova presadí ako špičkový hokejista. Ale teší nás aj pravidelný športový proces v našom klube a pomáhame rodičom vychovávať z ich detí ľudí so športovými návykmi a do veľkej miery ich chránime pred drogami a nudou.
Vaša práca už prináša výsledky v podobe výborných umiestnení niektorých ružinovských tímov. Aké máte ďalšie plány s HK Ružinov´99? Je ambíciou rozbehnúť napríklad naplno tím mužov?
Od novembra 2015 máme menej ľadu ako v predchádzajúcich rokoch a ako by bolo potrebné. Sme však radi, že klub naďalej môže existovať aspoň takto. Toho ľadu nemáme momentálne dosť na to, aby sme uvažovali o mužstve mužov.
Tento rok sa darilo slovenskej reprezentácii do 18 rokov. Predstavilo sa v nej niekoľko
chlapcov, ktorí kedysi obliekali dres Ružinova. Poteší to, keď vidíte kam to dotiahli?
Na MS do 18 rokov hralo dokonca až 5 hráčov, ktorí vyrástli v Ružinove. A patrili k najlepším. Teraz len potrebujú ďalej napredovať a uchytiť sa postupne v kategórii dospelých. Tí chlapci využili športové podmienky, ktoré im v čase ich hokejového vývinu poskytoval Ružinov. V Ružinove vyrástol aj brankár NHL Jaroslav Halák. A HK Ružinov sa uvádza často pod jeho menom na televíznej obrazovke ako materský klub. Vtedy názov Ružinov čítajú z obrazovky milióny ľudí na celom svete.
Dokázali ste, že ste srdcom Ružinovčan. Ale predsa, ak by prišla nejaká zaujímavá ponuka, nechali by ste sa zlákať?
Ja viem, aké to je zobudiť sa ráno vo Vladivostoku a položiť si otázku, čo tu vlastne robím tak ďaleko od rodiny, domova a priateľov. Veď som už polroka nebol doma. Viem oceniť byť zase so svojimi. Chodiť v Ružinove na zimný štadión ma baví. Nikdy však nehovor nikdy. Lebo aj naposledy som išiel do Dinama Minsk len na tri mesiace, len do konca sezóny. A nakoniec sa to natiahlo na 4 sezóny. Zatiaľ však pracujeme s mojimi kolegami tak, akoby sme v HK Ružinov chceli pracovať do konca života.
Katarína Kostková
Foto: autorka
Facebook
Twitter