Nebojí sa extravagancie a farieb a hoci od malička miloval umenie, naplno svoj talent rozvinul až v dospelosti. Reč je o Romanovi Lazarovi, umelcovi, ktorého si obľúbili aj známe osobnosti. V apríli predstavil svoju najnovšiu tvorbu po prvýkrát aj v Ružinove.
Je o vás známe, že máte blízko k maliarskemu umeniu. Dlho ste sa však venovali inej profesii. Prečo ste sa to rozhodli zmeniť?
Maľoval a kreslil som od malička. Dá sa povedať, že len omylom som sa nestal umelcom už pred mnohými rokmi. Moji rodičia ma ale, namiesto školy umeleckého zamerania, prihlásili na matematické gymnázium. Tam som síce prežil veľa zážitkov, ale stále ma to lákalo k umeniu. Ja som nikdy nepochyboval o tom, že budem maliar.
Na dlhé roky vás ale uchvátil svet reklamy. V tejto sfére ste sa pohybovali dlhých dvadsať rokov...
Je to pravda. Reklama ma očarila, bavila ma, dokonca som bol chvíľami fanatik. V podstate vyplnila dvadsať rokov môjho profesionálneho života, ale potom som si povedal, „že stačilo“. Zhodil som mantinely a začal som maľovať.
Takýto krok chcel zrejme aj istú dávku odvahy. Neobávali ste sa opustiť svet, ktorý ste dokonale poznali a vykročiť do neznáma?
Áno, samozrejme. Reklama je z veľkej časti pragmatická. Je v nej zadefinovaná cieľová skupina, pre koho to robíte, o akú značku ide. Aj kreativita je potom medzi istými mantinelmy. Nehovorím, že je to zlé, len je to iný spôsob tvorby. Moja tvorba je naopak veľmi intímna. V tomto smere bola tá odvaha v tom, že sa človek istým spôsobom odhalí. Spôsob umenia, ktorý robím ja je veľmi intímny, nie je tam žiadny kalkul, s ktorým som sa predtým denne stretával v komerčnej sfére. V každom obraze je tak kus môjho srdca.
Tvoríte pre nejakú konkrétnu skupinu alebo naopak pre ľudí, ktorých vaša tvorba spontánne osloví?
Bože chráň, len to nie. Robím veci a vôbec mi nezáleží na tom ako to budú percipienti vnímať. Moje obrazy sú úprimné. Verím tomu, že niekto dekóduje moje zakódované veci v obrazoch a to takým spôsobom, že mu budú blízke. Vyzerá to tak, že sa to aj stáva.
Čo teda najčastejšie zvyknete zašifrovať do svojich obrazov?
Láka a inšpiruje ma polosvet, akési otvorené dvere do sveta, po ktorom túžime už ako deti. Keď potom niečo podobné zažijete, inšpiruje vás to. Ak ste kreatívny, sami vám myšlienky napovedia ako a čo namaľovať.
Ako tvoríte? Zavriete sa do ateliéru keď vás chytí múza alebo naopak postupne zbierate inšpiráciu?
Moje obrazy vyzerajú veľmi spontánne, ale nikdy sa nepostavím pred čisté plátno s tým, že neviem čo tam namaľujem. Obrazy dozrievajú a ja si ich predstavujem. V podstate keď prídem do ateliéru už mám určitú predstavu, ako bude moje dielo vyzerať. Niekedy to trvá aj niekoľko mesiacov, kým obraz nadobudne svoju konečnú podobu. Predstava ako bude obraz vyzerať je už ale dlho vo mne ako sa postavím pred plátno.
Kde čerpáte inšpiráciu?
Ja som pozorovateľ a zažil som veľa vecí. V obrazoch sú odkazy z môjho života a teda vychádzajú z prežitých zážitkov. Napriek tomu stále tvrdím, že som začínajúci vyzretý umelec.
Veronika Vasilková
Foto – Rado Hoblík
Facebook
Twitter